Otázka: Obmedzenie a zákaz styku s dieťaťom
Dobrý deň, mám nasledovný problém: Som rozvedená matka maloletého syna. Rada by som sa spýtala, aká je pravdepodobnosť, že by som dosiahla súdny zákaz alebo obmedzenie styku s dieťaťom, ak exmanžel naše desaťročné dieťa psychicky týra. Neustále mi pred synom vulgárne nadáva, vyhráža sa, dieťa citovo vydiera a manipuluje. Absolútne nerešpektuje priania dieťaťa ohľadom spoločne stráveného času - malý nechce chodiť do miesta jeho bydliska, takže som dovolila, aby trávili tento čas u mňa, pričom im do ničoho nezasahujem. Prečo malý nechce chodiť k nemu? Pretože o neho otec ani nezakopne. Prídu k nemu a otec si sadne pred telku a nezaujíma ho, že malý nemá pár hodín čo robiť. Ťahá ho po návštevách k svojim priateľom, celý čas sa s nimi vybavuje a nadáva na mňa, pričom dieťa sa cíti ako piate koleso na voze. Otec však na syna vyvíja neprimeraný psychický nátlak, citovo ho vydiera, manipuluje ním a malý po každej návšteve dlho plače. Po každom telefonáte s otcom má doslova hysterický záchvat. Naposledy včera oznámil malému, že niekam pôjdu, ale odmietol mu povedať kam. Predpokladám, že na chatu s jeho priateľmi a rodinou, s ktorými si syn vôbec nerozumie. Malý preplakal celý Štedrý večer, nechce ísť k cudzím ľuďom, ktorí ho nezaujímajú - najmenej svojho otca. Exmanžel je nezodpovedný a sebecký - on sa ide najesť do reštaurácie, ale malého sa nespýta, či je hladný. Vôbec sa s ním nebaví, len ho ťahá proti jeho vôli tam, kde syn vôbec nechce byť. Je nespoľahlivý, nikdy nedodrží vopred dohodnuté, chodí stále neskoro, zo dňa na deň mení plány. Dieťa pre neho znamená len spôsob, ako ublížiť mne. O nejakých otcovských citoch sa vôbec nedá hovoriť. Otcovo správanie, nezáujem, psychické týranie a osočovanie matky sa veľmi negatívne odráža na synovej psychike, preto by som chcela vedieť, aké mám zákonné možnosti tomuto zabrániť. Aká je možnosť, že by som pre syna vymohla zákaz styku, alebo aspoň obmedzenie, aby sa syn stretával s otcom v mojej prítomnosti, alebo v prítomnosti sociálnej pracovníčky? Malý nemá záujem o stretávanie sa s otcom osamote a ja nemám záujem nečinne sa dívať, ako sa moje dieťa mení na roztrasenú kôpku nervov. Otec je pre neho len zdrojom stresu, nikdy nie pozitívnych pocitov alebo správneho vzoru. Ďakujem.
Odpoveď: Obmedzenie a zákaz styku s dieťaťom
Dobrý deň. Vaša otázka sa týka uplatnenia inštitútov, ktorým súd zákaz styku rodiča s maloletým dieťaťom, resp. obmedzenie styku rodiča s maloletým dieťaťom. Uvedené inštitúty pritom predstavujú veľmi výrazný zásah do rodičovských práv a povinností.
Základným rozdielom medzi spomenutými inštitútmi je ten, že pri zákaze styku rodiča s dieťaťom sa rodičovi v celom rozsahu odoberá právo stýkať sa s dieťaťom, a to akýmkoľvek spôsobom, avšak pri obmedzení zostáva právo na styk v určitej miere zachované, aj keď podlieha súdom určeným obmedzeniam.
Zákonný rámec obmedzenia a zákazu styku s maloletým dieťaťom
Obdobne ako väčšinu rodinnoprávnych inštitútov, ak zákaz a obmedzenie styku rodiča s dieťaťom upravuje zákon č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon o rodine“).
Podľa ustanovenia § 25 ods. 3 zákona o rodine platí, že: „Ak je to potrebné v záujme maloletého dieťaťa, súd obmedzí styk maloletého dieťaťa s rodičom alebo zakáže styk maloletého dieťaťa s rodičom, ak nie je možné zabezpečiť záujem maloletého dieťaťa obmedzením styku maloletého dieťaťa s rodičom.“
Vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia možno skonštatovať, že obmedzenie prípadne úplný zákaz styku rodiča s maloletým dieťaťom prichádza do úvahy jedine v takých prípadoch, kedy súd zistí, že takéto opatrenie je v záujme dieťaťa nevyhnutné. Z uvedeného dôvodu je preto nevyhnuté klásť na prvé miesto práve najlepší záujem dieťaťa.
Z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. ESĽP vo veci Elsholz proti Nemecku) vyplýva, že aj keď záujmy detí a rodičov majú byť v rovnováhe, zvrchovaný záujem dieťaťa môže podľa okolností konkrétneho prípadu prevážiť nad záujmom rodiča, pričom posúdenie proporcionality zostáva na vnútroštátnych súdoch, ktoré sú v bezprostrednom kontakte so zúčastnenými stranami.
Z uvedených dôvodov ma súd pomerne široké možnosti obmedziť alebo zakázať styk maloletého dieťaťa s rodičom, keď je to v záujme dieťaťa. Pri zohľadňovaní záujmu dieťaťa sa pritom prihliada nielen na ohrozenie jeho fyzického alebo psychického zdravia, ale aj na ohrozenie jeho mravného vývoja. Prihliada sa tiež na hľadisko možnej nevhodnosti životného príkladu rodiča pre maloleté dieťa, a to so zreteľom na spôsob života, ktorý rodič vedie.
Názor a vôľa dieťaťa sú dôležité
Ako už bolo uvedené, obmedzenie a zákaz styku rodiča s dieťaťom patria medzi najzávažnejšie zásahy do rodičovských práv a povinností. Na druhej strane takýto zásah sa vždy realizuje v záujme dieťaťa. Aj z uvedeného dôvodu je preto nevyhnutné, aby súd poznal aj názor maloletého dieťaťa, a to za predpokladu, že dieťa je schopné vzhľadom na svoj vek a celkovú rozumovú vyspelosť (duševnú, intelektuálnu) vyjadriť do vzťahu k súdu svoj samostatný názor.
Hoci vo Vašej otázke neuvádzate vek Vášho maloletého dieťaťa, za predpokladu, že spĺňa vyššie uvedené predpoklady, v prípadnom súdnom konaní bude mať právo samostatne a slobodne vyjadriť svoj názor. Pritom k takto vyjadrenému názoru musí súd venovať náležitú pozornosť zodpovedajúca jeho veku a rozumovej vyspelosti.
Z uvedeného dôvodu, ak Váš bývalý manžel dieťaťa psychicky týra a dieťa sa s ním odmieta stretávať, domnievam sa, že prípadný návrh na obmedzenie alebo zákaz styku by mohol byť úspešný. Pre úplnosť ešte uvádzam, že v prípade úspechu – v prípade obmedzenia alebo zákazu styku s dieťaťom, táto skutočnosť sama o sebe nemá vplyv na ďalšie rodičovské práva a povinnosti. Z uvedeného dôvodu bude otec dieťaťa, ktorému bol uložený zákaz alebo obmedzenie styku s dieťaťom, aj naďalej povinný platiť na dieťa výživné.
Časové hľadisko pri uložení zákazu alebo obmedzenia styku s dieťaťom
Zákaz styku s dieťaťom možno vysloviť na neurčitú dobu, bez časového obmedzenia, alebo aj na dobu určitú, ak bude možné bezpečne ustáliť dobu, počas ktorej má obmedzenie alebo zákaz tohto styku trvať. Uvedené však neznamená, že zákaz, prípadne obmedzenie styku má trvať navždy. K danému problému sa vyjadril Ústavný súd ČR, a to v uznesení z 13. decembra 2006, sp. zn. III. ÚS 438/05, ktorého argumentačná sila môže byť využitá aj v podmienkach Slovenskej republiky:
„Z pozitívneho záväzku štátu na poli ústavnej garancie a ochrany rodičovstva a rodiny, resp. rodinného a súkromného života (čl. 32 Listiny základných práv a slobôd a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) vyplýva, že súdy sú povinné zverenými procesnými prostriedkami vytvárať predpoklady pre narovnanie narušených vzťahov medzi rodičmi a deťmi, vrátane prostriedkov donútenia, ak môže takéto opatrenie viesť k sledovanému cieľu a ak je primerané. Bez ohľadu na to, kto rozvrat vzťahov medzi otcom a synom spôsobil a kto na ňom má väčšiu či menšiu vinu, je však iluzórne si predstavovať, že právo, resp. súd môže svojou autoritou rozkazovať ľudským citom.
Jediným kritériom pre vyslovenie zákazu styku rodiča s dieťaťom je aktuálna nevyhnutnosť takéhoto opatrenia a záujem dieťaťa, z ktorého táto nevyhnutnosť vyplýva. Rozhodnutie súdu o zákaze styku nemožno chápať ako konečné odpratanie nepríjemného sporu. Intenzita zásahu do základného práva podľa čl. 32 ods. 4 Listiny a čl. 8 ods. 1 Dohovoru, akú predstavuje práve zákaz styku rodiča s dieťaťom, káže, aby súdy a štátne orgány nečakali pasívne, až dieťa dosiahne formálne plnoletosť a predmet konania odpadne, prípadne až sa samovoľne či inak zmenia pomery a jedna zo zúčastnených strán sa na súd znovu obráti s formálnym procesným návrhom na úpravu styku. Zákaz styku rodiča s dieťaťom autoritatívne vyslovený súdom, najmä ak nezneužil rodič svoju rodičovskú zodpovednosť, je opatrením časovo obmedzeným, aj keď zákon jeho účinnosť výslovne stanovením nejakej lehoty neobmedzuje. Orgány sociálnoprávnej ochrany a súdy, každý vo svojej pôsobnosti, preto musia aktívne skúmať, či dôvody tohoto opatrenia trvajú, inými slovami, či sa toto opatrenie postupom času a zmenou okolností nestalo neprimeraným.
Konanie vo veci starostlivosti o maloletých nie je konaním návrhovým (možno ho začať aj bez návrhu, § 81 ods. 1 OSP), je naopak konaním ovládaným vyhľadávacou zásadou (súd je povinný vykonať aj iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, než aké boli navrhnuté účastníkmi, § 120 ods. 2 OSP), v ktorom je naviac procesným predpisom zdôraznená aktívna rola, ktorú má súd v záujme dieťaťa zastávať (§ 178 OSP). Rozhodnutie o zákaze styku teda musia súdy spolu s orgánmi sociálnoprávnej ochrany detí využiť ako priestor pre vytváranie podmienok na to, aby styk medzi rodičom a dieťaťom mohol byť obnovený, na prehodnotenie doterajšej stratégie a voľbu ďalších, aktuálne vhodných opatrení.
Podľa § 163 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku má rodič právo kedykoľvek podať návrh na začatie nového konania o úprave styku so svojim dieťaťom, ak sa zmenia pomery.“
Záver
Záverom si dovoľujem skonštatovať, že pokiaľ sa rozhodnete podať na súd návrh na zákaz styku otca s dieťaťom alebo návrh na obmedzenie styku otca s dieťaťom a podarí sa Vám preukázať skutočnosti, ktoré uvádzate v zadanej otázke, môže byť Váš návrh úspešný. Kľúčové však bude najmä to, ako sa v rámci súdneho konania vyjadrí Vaše maloleté dieťa.