Odpoveď: Nedodržanie výpovednej lehoty zamestnancom
Dobrý deň.
Zamestnávateľ má právo na peňažnú náhradu a krátenie dovolenky, ak sú na to splnené zákonom stanovené podmienky, v prípade nezotrvania v práci počas výpovednej doby.
Výpovedná doba
Zákonník práce v § 62 upravuje výpovednú dobu, ktorej uplynutím sa končí pracovný pomer, ak je daná výpoveď. Výpoveď nemusí obsahovať výslovné uvedenie výpovednej doby, keďže Zákonník práce striktne určuje jej minimálnu dĺžku aj začiatok jej plynutia.
Výpovednou dobou je časový úsek, ktorý musí uplynúť medzi výpoveďou zamestnávateľa alebo zamestnanca a zánikom pracovného pomeru.
Výpovedná doba začína plynúť vždy prvým dňom mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede a končí posledným dňom mesiaca, ktorý je posledným dňom výpovednej doby, a to bez ohľadu na to, či prvý deň výpovednej doby pripadne na deň pracovného pokoja, sviatok alebo pracovný deň.
Zákonník práce v ustanovení § 62 ods. 8 rieši situáciu nezotrvania zamestnanca u zamestnávateľa počas plynutia výpovednej doby:
"Ak zamestnanec nezotrvá počas plynutia výpovednej doby u zamestnávateľa, zamestnávateľ má právo na peňažnú náhradu najviac v sume, ktorá je súčinom priemerného mesačného zárobku tohto zamestnanca a dĺžky výpovednej doby, ak sa na tejto peňažnej náhrade dohodli v pracovnej zmluve; dohoda o peňažnej náhrade musí byť písomná, inak je neplatná."
Na vznik zamestnávateľa na peňažnú náhradu je nevyhnutná existencia dohody o tejto peňažnej náhrade medzi zamestnancom a zamestnávateľom, zakotvená v pracovnej zmluve. Podľa novej právnej úpravy nie je postačujúce so zamestnancom dohodnúť jeho záväzok na náhradu peňažnej náhrady, ale je potrebné dohodnúť aj jej výšku, keďže Zákonník práce určuje len maximálnu možnú výšku.
Ak takáto dohoda nie je v pracovnej zmluve zakotvená, zamestnávateľ nemá na peňažnú náhradu nárok. Preto je potrebné si preštudovať pracovnú zmluvu, ktorú máte uzatvorenú a na základe nej zistiť, či má Váš zamestnávateľ nárok na túto peňažnú náhradu.
Dovolenka
V zmysle § 100 Zákonníka práce vzniká zamestnancovi za podmienok ustanovených Zákonníkom práce nárok na
a) dovolenku za kalendárny rok alebo jej pomernú časť,
b) dovolenku za odpracované dni,
c) dodatkovú dovolenku.
Vznik nároku na dovolenku za kalendárny rok upravuje ustanovenie § 101 Zákonníka práce nasledovne:
"Zamestnanec, ktorý počas nepretržitého trvania pracovného pomeru k tomu istému zamestnávateľovi vykonával u neho prácu aspoň 60 dní v kalendárnom roku, má nárok na dovolenku za kalendárny rok, prípadne na jej pomernú časť, ak pracovný pomer netrval nepretržite počas celého kalendárneho roka. Za odpracovaný deň sa považuje deň, v ktorom zamestnanec odpracoval prevažnú časť svojej zmeny. Časti zmien odpracované v rôznych dňoch sa nesčítajú."
Krátenie dovolenky
Zákonník práce v ustanovení § 109 upravuje pracovnoprávny inštitút krátenia dovolenky, ktorá môže byť buď závislá od úvahy a od rozhodnutia zamestnávateľa, alebo môže byť pevná, t.j. daná zákonom.
Dôvody, pre ktoré je možné krátiť len dovolenku za kalendárny rok, sú uvedené v § 109 ods. 1 Zákonníka práce, ktorý znie:
"Zamestnancovi, ktorý splnil podmienku odpracovania aspoň 60 dní v kalendárnom roku, za ktorý sa dovolenka poskytuje, môže zamestnávateľ krátiť dovolenku za prvých 100 zameškaných pracovných dní o jednu dvanástinu a za každých ďalších 21 zameškaných pracovných dní rovnako o jednu dvanástinu, ak v tomto kalendárnom roku nepracoval z dôvodu
a) výkonu mimoriadnej služby v období krízovej situácie alebo alternatívnej služby v čase vojny a vojnového stavu,
b) čerpania rodičovskej dovolenky podľa § 166 ods. 2,
c) dlhodobého uvoľnenia na výkon verejnej funkcie a na výkon odborovej funkcie podľa § 136 ods. 2,
d) dôležitých osobných prekážok v práci podľa § 141 ods. 1 a ods. 3 písm. c)."
Pri krátení dovolenky podľa vyššie uvedeného ustanovenia Zákonníka práce sa musí zamestnancovi, ktorého pracovný pomer u toho istého zamestnávateľa trval počas celého kalendárneho roka, poskytnúť dovolenka aspoň v dĺžke jedného týždňa, mladistvému zamestnancovi v dĺžke dvoch týždňov.
Dovolenka sa zamestnancovi nekráti za obdobie dočasnej pracovnej neschopnosti vzniknutej v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania, za ktoré zamestnávateľ zodpovedá, a za obdobie materskej dovolenky a rodičovskej dovolenky podľa § 166 ods. 1.
Dôvody, pre ktoré je možné krátiť každú dovolenku zamestnanca, t.j. nielen dovolenku za kalendárny rok, ale aj dovolenku za odpracované dni a dodatkovú dovolenku, sú uvedené v ustanovení § 109 ods. 3 Zákonníka práce:
"Za každú neospravedlnene zameškanú zmenu (pracovný deň) môže zamestnávateľ krátiť zamestnancovi dovolenku o jeden až dva dni. Neospravedlnené zameškania kratších častí jednotlivých zmien sa sčítajú."
Mimoriadne vážnou skutočnosťou, ktorá umožňuje krátenie každého druhu dovolenky, je neospravedlnene zameškaná pracovná zmena. Za každú jednu neospravedlnenú pracovnú zmenu môže zamestnávateľ krátiť zamestnancovi dovolenku o 1 až 2 dni. Rozhodnutie, či zamestnávateľ pristúpi ku kráteniu dovolenky zamestnanca a v akej výške, je vyslovene vecou voľnej a slobodnej úvahy zamestnávateľa.
Zamestnávateľ však pri krátení dovolenky musí dodržiavať ustanovenie § 109 ods. 7 Zákonníka práce, ktorý znie:
"Dovolenka, na ktorú vznikol nárok v príslušnom kalendárnom roku, sa kráti len z dôvodov, ktoré vznikli v tom roku."
Preto ak ste podali výpoveď a neprídete počas výpovednej doby do práce, tak zamestnávateľ bude považovať každý jeden deň za neospravedlnenú zmeškanú pracovnú zmenu a má právo Vám za každý takýto deň krátiť dovolenku až o 2 dni.