Odpoveď: Výživné a vysťahovanie do cudziny
Dobrý deň, ďakujeme za Vašu otázku, ku ktorej si dovoľujem zaujať nasledovný právny názor.
Pokiaľ ide o výživné, to je upravené v ustanoveniach § 62 Zákona o rodine:
§ 62
(1) Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.
(2) Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.
(3) Každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona.13)
(4) Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť.
(5) Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.
(6) Ak je maloleté dieťa zverené do striedavej osobnej starostlivosti rodičov, súd pri určení výživného prihliadne na dĺžku striedavej osobnej starostlivosti každého rodiča alebo súd môže rozhodnúť aj tak, že počas trvania striedavej osobnej starostlivosti rodičov výživné neurčuje.
Výživné v podstate závisí od dohody rodičov, avšak nemôže byť v neprospech dieťaťa a prvoradý musí byť vždy záujem maloletého dieťaťa. Výživné musí pokrývať jeho odôvodnené potreby.
Otec podľa môjho právneho názoru nemôže podmieňovať výške výživného. Ide konanie, ktoré je minimálne v rozpore s dobrými mravmi, ako aj so záujmom maloletého.
Pokiaľ sa chcete na trvalo vysťahovať mimo územia SR potrebujete na to súhlas otca dieťaťa. Vyplýva to z ustanovenia § 35 Zákona o rodine
§ 35 Rozhodovanie súdu pri nezhode rodičov
Ak sa rodičia nedohodnú o podstatných veciach súvisiacich s výkonom rodičovských práv a povinností, najmä o vysťahovaní maloletého dieťaťa do cudziny, o správe majetku maloletého dieťaťa, o štátnom občianstve maloletého dieťaťa, o udelení súhlasu na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a o príprave na budúce povolanie, rozhodne na návrh niektorého z rodičov súd.
Ak sa rodičia nedohodnú, čiže otec by nedal na trvalé vysťahovanie súhlas, môže hociktorý z Vás podať na súd návrh, aby súd rozhodol o tejto nezhode. Súd by situáciu dôkladne posúdil a rozhodol, či je vysťahovanie v záujme dieťaťa alebo nie. V prípade vyššieho veku dieťaťa prihliada aj na jeho názor.
Pre úplnosť si dovoľujem uviesť aj právne názory súdov, ktoré okrem iného uvádzajú aj to, za akých podmienok súd povolí vysťahovanie prípadne kedy nie je nutné nariaďovať návrat dieťaťa v prípade občianskoprávneho únosu:
III. ÚS 227/2017-15
Dňa 02. 04. 2009 bol vydaný rozsudok Súdneho dvora vo veci C-523/07 na základe návrhu na začatie prejudiciálneho konania podľa čl. 68 ES a 234 ES predloženého rozhodnutím Korkein hallinto - oikeus (Fínsko) z 19. 11. 2007 v ktorom Súdny dvor rozhodol, že v zmysle čl. 8 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. II. 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 treba vykladať pojem „obvyklý pobyt“ ako „miesto ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia. Na tento účel treba vziať do úvahy najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území členského štátu a presťahovanie rodiny do tohto štátu, štátnu príslušnosť dieťaťa, miesto a podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti, ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré dieťa udržiava v danom štáte. Je na vnútroštátnom súde, aby určil kde má dieťa obvyklý pobyt, majúc na pamäti všetky osobitné skutkové okolnosti každého jednotlivého prípadu“. Rovnaké okolnosti pre objasnenie obvyklého pobytu dieťaťa vymedzil aj rozsudok Súdneho dvora (prvá komora) z 22. 12. 2010 vo veci - C 497/10 PPU, Barbara Mercredi proti Richard Chaffe. Odvolací súd v tejto súvislosti tiež poukazuje na to, že maloleté dieťa nemôže získať bydlisko, a teda ani obvyklý pobyt oddelene od tých, ktorí sa o neho starajú. Preto pri určovaní obvyklého pobytu maloletého dieťaťa je určujúcim faktorom obvyklý pobyt jeho rodičov... „návrat dieťaťa nemá byť v prípadoch, keď je Haagsky dohovor aplikovateľný, nariadený automaticky alebo mechanicky a najlepší záujem dieťaťa musí byť posudzovaný v každom jednotlivom prípade a závisí od škály individuálnych okolností, konkrétne od veku a stupňa vyspelosti, prítomnosti alebo absencie rodičov, okolia a skúseností. Z procesného hľadiska má národný orgán konať na základe úplného preskúmania celkovej rodinnej situácie a faktorov materiálnej, emocionálnej, zdravotnej, psychologickej a pod. povahy“ (rozsudok ESĽP č. 41615/07, Neulinger a Shuruk v. Švajčiarsko zo 6. 7. 2010).
Krajský súd v Bratislave poukázal aj na inú dôležitú skutočnosť, a síce zachovanie kontaktu s otcom:
Tu bolo potrebné prihliadnuť na argumenty otca týkajúce sa pravidelného kontaktu maloletej s ním, ktorý by jej pobytom bol narušený. Dieťa má jednoznačne právo na rovnocenný kontakt zo strany obidvoch rodičov a má právo na budovanie vzťahu k rodičovi, ktorému nebolo zverené do osobnej starostlivosti. Taktiež je to právo otca na stretávanie sa s maloletou, ktoré by takýmto spôsobom bolo značne narušené.
Okresný súd Košice II napr. poukázal na skutočnosť, že v dnešnej dobe už nie je argument veľkej vzdialenosti medzi rodičom a dieťaťom až tak relevantný:
V danom prípade na základe obsiahlého dokazovania dospel súd k jednoznačnému záveru, že udelenie predmetného súhlasu je z hľadiska záujmov maloletého veľmi dôvodné, keďže mu umožní žiť v podnetnom prostredí spolu s matkou, na ktorú je aktívne citovo naviazaný a ktorá mu vytvorila v Prahe lepšie zázemie, než aké mal v mieste obvyklého pobytu, umožňujúce mu všestranný rozvoj, táto zmena nebude mať negatívny dopad na jeho vzťahy s otcom ani na výkon jeho rodičovských práv, vzdialenosť bydlísk na ktorú sa otec odvoláva nemôže byť jediným hodnotiacim kritériom, v dnešnej dobe - pri technických výdobytkoch a možnostiach sa stáva takáto vzdialenosť irelevantou,
