Dedičské konanie pred notárom

Dedičské konanie pred notárom

 

Od prijatia Civilného mimosporového poriadku (zákon č. 161/2015 Z. z.; ďalej ,,CMP“) došlo k zmenám v právnej úprave dedičského konania, a to hlavne s cieľom zrýchlenia konania. Nižšie uvedený článok je zhrnutím dedičského konania pred súdnym komisárom (notárom), s cieľom poskytnúť ucelený pohľad na dedičské konanie. Článok hovorí o príslušnosti súdov, spisovaní majetku poručiteľa, rozhodovaní notára, dodatočnom dedičskom konaní i o iných inštitútoch dedičského konania

 

Všeobecne o dedičskom konaní

Dedičské konanie pred notárom subsumujeme pod nesporové konanie, ktorého účelom je prejednať a rozhodnúť o dedičstve po poručiteľovi, a to podľa zásad dedičského hmotného práva. Podľa ustanovenia § 460 zákona č. 40/1964 Z. z. Občiansky zákonník (ďalej len ,,OZ“)  sa dedičstvo nadobúda smrťou poručiteľa. Ustanovenie § 460 je hmotnoprávny predpis, ktorý slúži ako podklad pre nasledovné konanie o dedičstve. Samotné mimosporové dedičské konanie je upravené v ustanoveniach § 158 až § 219 CMP. Štát považuje dedičské vzťahy za natoľko významné, že na ich výkon mu nikdy nepostačovali len právne úkony samotných dedičov. Výkon právnych vzťahov, ktoré sú zaraďované do tejto kategórie, musí byť podmienený i ingerenciou štátnej moci vo forme konania o dedičstve.

 

CMP v rámci dedičského konania upravuje postup súdu (notára) a účastníkov konania v dedičskom konaní tak, aby bola zaručená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov dedičov a rovnako tak i zachovaná posledná vôľa poručiteľa.

 

Príslušnosť

Príslušnými súdmi v rámci dedičského konania sú okresné súdy. Miestnu príslušnosť určuje ustanovenie § 158 CMP, a to nasledovne:

,,Na konanie o dedičstve je miestne príslušný súd, v ktorého obvode:

a) mal poručiteľ v čase smrti adresu trvalého pobytu,

b) sa nachádza majetok poručiteľa, ak nie je daná príslušnosť podľa písmena a),

c) poručiteľ zomrel, ak nie je daná príslušnosť podľa písmena a) alebo písmena b).

 

Miestna príslušnosť sa riadi vyššie uvedenými kritériami, pričom tieto sú vo vzťahu subsidiarity (ak neplatí prvé, tak platí druhé kritérium). V rámci ustanovení o miestnej príslušnosti súdu sa explicitne v ustanovení § 159 CMP ustanovilo, že miestne príslušným súdom na dodatočné konanie o dedičstve je súd, na ktorom bolo konanie o dedičstve skončené. Zaujímavosťou vo vzťahu k miestnej príslušnosti súdu, ktorý schvaľuje právny úkon maloletého dediča alebo osoby obmedzenej na právne úkony je, že kedysi nebol miestne príslušným súdom ten, ktorý koná o dedičstve, tak ako je to v súčasnosti. Podľa predošlej právnej úpravy, uvedené konania často prebiehali na inom súde, a tým vznikali zbytočné prieťahy v dedičskom konaní.

 

Rozhodovanie v dedičskom konaní

 

Prvoinštančné konanie patrí notárom, ktorí sú zároveň súdnymi komisármi. Notári však nemajú v kompetencii rozhodovať o všetkom, ale len o tom, čo nezakazuje zákon. Zákon striktne stanovuje, v ktorých taxatívne vymenovaných veciach notár ako súdny komisár nerozhoduje.

 

Taxatívny výpočet môžeme nájsť v ustanovení  § 161 ods. 2 CMP (napr. rozhodnutie o vylúčení notára a jeho zamestnancov, rozhodnutie o začatí dedičského konania). Notár môže konať v dedičskom konaní na základe poverenia, ktoré mu vydá príslušný súd.  Poverenie vydané súdom pre toho, ktorého notára, nie je rozhodnutím, a preto nie je proti nemu prípustný opravný prostriedok. Notára súd prideľuje na základe rozvrhu práce náhodným výberom.

 

Vo veci žiadosti o poskytnutie právnej pomoci v cudzine, ak z osobitného predpisu alebo medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vyplýva, že o poskytnutie právnej pomoci, môže požiadať výlučne súd, notár nekoná. V danej situácií môže o poskytnutie právnej pomoci požiadať výlučne súd.



Vo veciach dedičstva rozhoduje súd, a to uznesením. Uznesením rozhoduje aj notár. Uznesenie vydané notárom má nasledovné obsahové náležitosti: označenie súdu, ktorý notára poveril a označenie notára, ktorý uznesenie vydal. Notárske uznesenie je ním podpísané a opatrené odtlačkom úradnej pečiatky notára.



Účastníci konania

Účastníkmi konania o dedičstve sú tí, o ktorých sa možno dôvodne domnievať, že sú poručiteľovými dedičmi. Pokiaľ však poručiteľ nemá žiadneho dediča, pripadne dedičstvo štátu ako odúmrť, a týmto momentom sa štát stáva účastníkom dedičského konania. Štát je účastníkom konania v takom rozsahu, v akom sa rozhoduje o majetku, ktorý nebolo možné speňažiť v rámci likvidácie dedičstva.

 

V prípade, že dôjde z dôvodu zanechania majetku nepatrnej hodnoty, k zastaveniu konania, účastníkom sa stáva i ten, kto zaobstaral poručiteľov pohreb.

 

Jedným z ďalších účastníkov dedičského konania je manžel poručiteľa, avšak len v rozsahu vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej ,,BSM“). 

 

Správca dedičstva je účastníkom, pokiaľ sa správca v dedičskom konaní ustanovuje a zároveň keď ide o úkony správy dedičstva a o odmenu správcu dedičstva. Samotný notár je účastníkom v časti týkajúcej sa jeho odmeny a hotových výdavkov. 

 

Osobitne je ustanovené účastníctvo veriteľa poručiteľa taxatívnym výpočtom. 

 

Veriteľ poručiteľa je účastníkom:

a) v rozsahu uzavretia a schválenia dohody dedičov a veriteľa, ktorou sa vyporiadava pohľadávka veriteľa, 

b) v rozsahu uzavretia a schválenia dohody dedičov a veriteľa o prenechaní predlženého dedičstva na úhradu dlhov, 

c) po právoplatnosti uznesenia o nariadení likvidácie dedičstva, ak prihlásil svoju pohľadávku.

Dedičské konanie je návrhovým i bez návrhovým konaním, pretože sa začína na návrh, alebo aj bez návrhu (ex offo).

 

Predbežné vyšetrenie

V dedičskom konaní sa po začatí konania začína tzv. predbežné vyšetrenie, ktorým súd (notár ako súdny komisár) zisťuje dedičov poručiteľa, poručiteľov majetok, dlhy a pod. Rovnako tak notár v evidencii, ktorá je vedená v Notárskom centrálnom registri závetov, bezodkladne vykoná lustráciu, za účelom zistenia informácie o evidencii závetu poručiteľa, listiny o vydedení alebo odvolaní týchto úkonov, alebo vyhlásenia o voľbe práva podľa osobitného predpisu (ďalej len „závet"). V Notárskom centrálnom registri sa nachádza aj informácia, u ktorého notára je dokument uložený.

Po právoplatnom skončení konania sa založí originál závetu, ak závet nie je spísaný vo forme notárskej zápisnice, do zbierky vyhlásených závetov vedenej na okresnom súde. Závet teda ostáva u notára až do právoplatného ukončenia dedičského konania.

 

Podľa ustanovenia § 187 ods. 1 CMP súd konanie zastaví, ak poručiteľ nezanechal žiadny majetok. Podľa odseku 2 platí, že „uznesenie o zastavení konania sa doručuje účastníkom, ktorí sú známi a ktorých pobyt je známy.“

Známym pobytom podľa odseku 2 ustanovenia § 187 CMP sa rozumie pobyt v čase vydania uznesenia o zastavení konania.

 

Ak poručiteľ zanechal majetok nepatrnej hodnoty, alebo ak majetok poručiteľa nedosahuje výšku primeraných nákladov spojených s pohrebom poručiteľa, môže ho súdny komisár (notár) vydať tomu, kto sa postaral o pohreb, a konanie o dedičstve zastaviť. Ak ten, kto sa postaral o pohreb poručiteľa, s prevzatím majetku nesúhlasí alebo ak je sporné, kto sa postaral o pohreb, súdny komisár majetok prejedná ako dedičstvo. 
 

Notár v dedičskom konaní na základe ustanovenia § 189 CMP upovedomuje (ústne do zápisnice, doručí do vlast. rúk) tých, o ktorých sa možno domnievať, že sú dedičmi, o ich dedičskom práve, ak konanie nezastaví. Upovedomí ich „o možnosti dedičstvo odmietnuť v lehote jedného mesiaca odo dňa, keď súd dediča o práve dedičstvo odmietnuť upovedomil; túto lehotu môže súd z dôležitých dôvodov predĺžiť. Súčasne dedičov poučí o náležitostiach a o účinkoch odmietnutia dedičstva“.

 

Odmietnutie dedičstva

 

Z praktického hľadiska je pri odmietnutú dedičstva dôležité predovšetkým to, že sa musí realizovať ústnym vyhlásením na súde alebo písomným vyhlásením zaslaným súdu. Okrem formy tohto právneho úkonu je nemenej dôležité zachovať zákonnú lehotu na odmietnutie dedičstva, pretože dedič môže vyhlásenie o odmietnutí dedičstva urobiť len do jedného mesiaca odo dňa, keď bol súdom o práve dedičstvo odmietnuť a o následkoch odmietnutia upovedomený (zákon však umožňuje súdu túto lehotu predĺžiť, a to z dôležitých dôvodov, ktoré však bližšie nie sú špecifikované).

 

Rovnako je potrebné počítať s tým, že dedičstvo nemôže odmietnuť taký dedič, ktorý svojím počínaním dal najavo, že dedičstvo odmietnuť nechce (napr. ak nakladal s majetkom, ktoré má byť predmetom dedičstva).

 

Zákon nepripúšťa možnosť pripojiť k odmietnutiu dedičstva výhrady alebo podmienky. Inak povedané, dedičstvo je potrebné odmietnuť  bezvýhradne a bezpodmienečne. Rovnako nie je prípustné, aby sa dedičstvo odmietlo iba sčasti (napr. len vo vzťahu k pasívam – dlhom poručiteľa).

 

Prípadné odmietnutie dedičstva je potrebné starostlivo zvážiť, pretože v zmysle zákona nemožno vyhlásenie o odmietnutí dedičstva odvolať (vziať späť). Uvedené pritom obdobne platí aj vo vzťahu k vyhláseniu, že dedič dedičstvo neodmieta.

 

 

Princíp reprezentácie 

 

Vzhľadom na odmietnutie dedičstva, platí, že nástupcami na odmietnuté dedičstvo môžu byť i deti (vnuci a vnučky poručiteľa). Preto je potrebné ozrejmiť právnu úpravu reprezentácie aspoň v tzv. prvej dedičskej skupine.

Prvá skupina zákonných dedičov je upravená v ustanovení § 473 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého platí, že:

„(1) V prvej skupine dedia poručiteľove deti a manžel, každý z nich rovnakým dielom.

(2) Ak nededí niektoré dieťa, nadobúdajú jeho dedičský podiel rovnakým dielom jeho deti. Ak nededia ani tieto deti alebo niektoré z nich, dedia rovnakým dielom ich potomci. “

Druhý odsek citovaného zákonného ustanovenia upravuje spomínaný princíp reprezentácie, ktorého podstata spočíva v tom, že dedičov môžu nadobudnúť aj potomkovia detí poručiteľa, teda poručiteľove vnuci či vnučky, a to za predpokladu, že z nejakého dôvodu nededia deti alebo dieťa poručiteľa.

 

Zákonná dikcia druhého odseku citovaného ustanovenia hovorí o „dieťati, ktoré nededí“. Pod túto zákonnú formuláciu možno zahrnúť potomkov detí poručiteľa, ktoré zomreli skôr ako poručiteľ, ale aj potomkov detí, ktoré síce poručiteľa prežili, avšak odmietli dedičstvo, sú nespôsobilé dediť, boli vydedené alebo sa na ne v zmysle zákona neprihliada. Na miesto týchto detí poručiteľa nastupujú ich potomkovia.

 

Ak teda dieťa poručiteľa odmietne dedičstvo, vylučuje tým z dedenia iba seba, nie však svoje deti (vnukov poručiteľa).

 

 

Upovedomenie o dedičskom práve

 

Vylučuje sa fikcia doručenia podľa všeobecného CSP. Podľa ustanovenia § 189 ods. 2 „Doručenie je účinné vtedy, ak písomnosť prevzal dedič alebo jeho zástupca s osobitným splnomocnením na tento úkon, uvádza odsek 2 predmetného ustanovenia.“ 

Ak sa súdu nepodarí upovedomenie o dedičskom práve doručiť podľa odseku 2, je súd povinný urobiť všetky úkony potrebné na zistenie skutočného pobytu dediča. Dedič, ktorému sa upovedomenie o dedičskom práve nepodarilo doručiť podľa odseku 2 napriek potrebným šetreniam sa považuje za dediča, ktorého pobyt nie je známy.

 

Pojednávanie

 

„Pred vydaním uznesenia o spornom dedičskom práve, uznesenia o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov, uznesenia o dedičstve a uznesenia o nariadení likvidácie dedičstva nariadi súd pojednávanie, stanovuje § 191 CMP. Pojednávanie je neverejné. Na prejednanie dedičstva nie je potrebné nariaďovať pojednávanie, ak súd potvrdí jeho nadobudnutie jedinému dedičovi, alebo ak dedičstvo pripadne štátu ako odúmrť.“

 

Všeobecná povinnosť súdu prvej inštancie nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie je zakotvená v ustanovení § 33 ods. 1 CMP. Ustanovenie § 191 je k § 33 ods. 1 v pomere lex specialis.

 

 

Spor o dedičské právo

 

Súd prvej inštancie (notár) nariadi v konaní o dedičstve pojednávanie, najmä pred vydaním uznesenia o spornom dedičskom práve, a to buď uznesenia podľa § 193 alebo podľa § 194 CMP, pred vydaním uznesenia o vyporiadaní BSM, pred vydaním uznesenia o dedičstve, ibaže sa dedičstvo potvrdzuje jedinému dedičovi alebo štátu ako odúmrť, je nariadenie pojednávania fakultatívne, závisí od úvahy dedičského súdu a pred vydaním uznesenia o nariadení likvidácie dedičstva.

 

Podľa ustanovenia § 192 CMP „ak niekto pred potvrdením nadobudnutia dedičstva tvrdí, že je dedičom, a popiera dedičské právo iného dediča, ktorý dedičstvo neodmietol, ide o spor o dedičské právo.“ Z predmetného ustanovenia vyplýva, že napriek tomu, že ide o mimosporový charakter konania o dedičstve, je tu možný výskyt incidenčných otázok, ktoré CMP taktiež rieši.


„Ak rozhodnutie sporu o dedičskom práve závisí iba na právnom posúdení skutočností, ktoré medzi účastníkmi nie sú sporné, súd uznesením rozhodne, s ktorým účastníkom bude ďalej konať a ktorému účastníkovi účasť v konaní o dedičstve ukončuje.“ Predmetným ustanovením sa v CMP zaviedol  pojem ukončenie účastníctva o dedičstve. Ide tu o osobitný procesný režim rozhodovania o spornosti dedičského práva potenciálnych dedičov, to znamená, že účasť na konaní sa danej osobe končí. Na takúto osobu sa v dedičskom konaní nebude prihliadať. 

 

„Ak rozhodnutie o dedičskom práve závisí od zistenia sporných skutočností, odkáže súd uznesením po márnom pokuse o zmier toho z dedičov, ktorého dedičské právo sa javí ako menej pravdepodobné, aby určenie spornej skutočnosti uplatnil žalobou. Na podanie žaloby určí lehotu, ktorá nesmie byť kratšia ako jeden mesiac.“ Žalobný petit bude znieť na určenie spornej skutočnosti. V tomto prípade sa však nepreukazuje naliehavý právny záujem, lebo je prezumovaný osobitným zákonným ustanovením, a to ust. § 194 CMP. „Súd pokračuje v konaní s účastníkmi podľa výsledku sporu.“

 

 

Súpis majetku a dlhov poručiteľa a konvokácia

 

„Súd zistí majetok a dlhy poručiteľa a vykoná ich súpis. Ustanovením § 197 sa zaviedol legálny pojem majetok na pokrytie všetkých aktív poručiteľa a legálny pojem dlhy na pokrytie všetkých pasív poručiteľa.“ Ak sú majetok alebo dlhy medzi účastníkmi sporné, obmedzí sa súd len na zistenie ich spornosti; pri výpočte čistej hodnoty dedičstva na ne neprihliada.

 

„Na základe súpisu majetku a dlhov poručiteľa súd uznesením určí všeobecnú hodnotu majetku, výšku dlhov a čistú hodnotu dedičstva, prípadne výšku jeho predlženia v čase smrti poručiteľa. Všeobecnou hodnotou majetku je cena, ktorá by sa mala dosiahnuť na trhu v podmienkach voľnej súťaže pri poctivom predaji, keď kupujúci i predávajúci budú konať s náležitou informovanosťou a opatrnosťou a s predpokladom, že cena nie je ovplyvnená neprimeranou pohnútkou.“ 

 

Dedičský súd jednotlivo ocení veci, práva a iné majetkové hodnoty zaradené do súpisu majetku a dlhov poručiteľa. Ocenenie vykoná tak, že, že zistí všeobecnú hodnotu každého majetkového kusu. Ocenenie sa vykonáva ku dňu smrti poručiteľa. Na prírastky a iné zhodnotenie majetku, ktoré nastalo po smrti poručiteľa sa neprihliada. Súčet všeobecných hodnôt všetkých položiek súpisu majetku sa nazýva všeobecná hodnota majetku poručiteľa.

 

Na základe ustanovenia § 199 (Convocatio creditorium) „na návrh dedičov vydá súd uznesenie, v ktorom vyzve veriteľov, aby mu oznámili svoje pohľadávky v lehote, ktorú v uznesení určí a ktorá nesmie byť kratšia ako jeden mesiac. Uznesenie súd zverejní na úradnej tabuli súdu, na webovej stránke príslušného súdu a webovom sídle Notárskej komory Slovenskej republiky.“ Uvedené znamená, že dedičský súd vyzve veriteľov (konvokácia), aby oznámili svoje pohľadávky voči poručiteľovi. Konvokácia je právnym inštitútom procesného práva. Výzva dedičského súdu na prihlásenie pohľadávok veriteľmi podľa § 199 nie je totožná s výzvou na prihlásenie pohľadávok do likvidácie podľa § 205 ods. 3 CMP.

 

 

Rozhodnutie vo veci samej

 

Súd rozhoduje uznesením o dedičstve, a to nasledovne (§ 203 CMP):

a) potvrdí nadobudnutie dedičstva jedinému dedičovi, 

b) potvrdí, že dedičstvo, ktoré nenadobudol žiadny dedič, pripadlo štátu, 

c) schváli dohodu dedičov o vyporiadaní dedičstva; veriteľ poručiteľa je účastníkom dohody, ak sa vyporiadava jeho pohľadávka, 

d) schváli dohodu o prenechaní predlženého dedičstva na úhradu dlhov, 

e) potvrdí nadobudnutie dedičstva podľa dedičských podielov, ak medzi účastníkmi nedôjde k dohode, alebo vykoná vyporiadanie medzi dedičmi a rozhodne o tom, čo ktorý z dedičov nadobudol, 

f) neschváli dohodu o vyporiadaní dedičstva a potvrdí nadobudnutie dedičstva podľa dedičských podielov alebo vykoná vyporiadanie medzi dedičmi a rozhodne o tom, čo ktorý z dedičov nadobudol.


V mimosporovej úprave dedičského konania sa súdom rozumie notár poverený funkciou súdneho komisára, ktorému je zverené vydávanie uznesenia o dedičstve. 


Likvidácia dedičstva

 

Namiesto fázy prejednania dedičstva možno nariadiť fakultatívnym uznesením likvidáciu dedičstva spojenú s povinnou konvokáciou (prihlásením) veriteľov s procesnými následkami ustanovenými pre prípad neprihlásenia pohľadávok veriteľov do likvidácie. Publicita uznesenia o nariadení likvidácie je zabezpečená predovšetkým elektronickými prostriedkami.

 

Likvidáciu dedičstva možno podľa § 205 CMP nariadiť „ak je dedičstvo predlžené a ak nedôjde k dohode dedičov a veriteľov o jeho prenechaní veriteľom na úhradu dlhov.“ O nariadení likvidácie vydá súd uznesenie.

 

Podľa ust. § 206 CMP platí, že sa právoplatnosťou uznesenia o nariadení likvidácie dedičstva exekučné konanie na majetok poručiteľa zastavuje. Ak bola v exekučnom konaní vykonaná dražba nehnuteľnosti a doposiaľ nebolo rozhodnuté o schválení príklepu, rozhodne o schválení príklepu exekučný súd. Ak bola v exekučnom konaní vykonaná dražba nehnuteľnosti a ak exekučný súd príklep schválil, vydá exekútor výťažok dražby po odpočítaní trov exekúcie súdu konajúcemu o dedičstve. 

 

„Likvidáciu dedičstva súd vykoná speňažením všetkého poručiteľovho majetku. Notár je povinný postupovať s náležitou starostlivosťou tak, aby majetok speňažil za cenu, za ktorú sa rovnaký alebo porovnateľný majetok za obdobných podmienok obvykle predáva. Majetok možno speňažiť priamym predajom, dražbou prostredníctvom dražobníka, ponukovým konaním alebo iným vhodným spôsobom. Výťažok speňaženia sa ukladá na osobitný bankový účet zriadený na tento účel notárom. Pri speňažovaní majetku koná notár vo vlastnom mene, ide totiž o úkon, ktorý celkom výnimočne nemôže vykonať súd. O každom speňažovaní majetku notár informuje účastníkov a prihliada na ich výhodnejšie návrhy na speňažovanie majetku.“
 

Rozvrh výťažku speňaženia majetku poručiteľa medzi veriteľov vykoná súd (§ 208 CMP). „Na rozvrh výťažku sa primerane použijú ustanovenia Exekučného poriadku o rozvrhu výťažku z predaja nehnuteľnosti. V Exekučnom poriadku ako generálnej norme je pomerne podrobne upravený postup pri speňažovaní majetku.“ 

 

Judikatúra Najvyššieho súdu R 14/1971 hovorí o tom, že „na návrh  štátu odôvodnený tým, že veriteľ odmietol prijať vec z dedičstva na úhradu svojej pohľadávky, možno nariadiť likvidáciu i dedičstva nepredĺženého. Otázka možnosti uspokojenia veriteľovej pohľadávky z majetku poručiteľa je pre posúdenie dôvodnosti návrhu na likvidáciu dedičstva otázkou rozhodnou.“

 

Dodatočné konanie o dedičstve

Zákonnú úpravu dodatočného konania o dedičstve upravuje § 211 Civilného mimosporového poriadku, ktorý znie:

"Ak sa objaví po právoplatnosti uznesenia, ktorým sa konanie o dedičstve skončilo, ďalší poručiteľov majetok, prípadne aj dlh, súd na návrh vykoná o tomto majetku dodatočné konanie o dedičstve. Ak sa objaví iba dlh poručiteľa, dodatočné konanie o dedičstve sa nevykoná. V odôvodnených prípadoch, najmä na podnet súdu, notára, štátneho orgánu alebo orgánu územnej samosprávy môže súd o majetku uvedenom v odseku 1 začať konanie aj bez návrhu.
Súd dodatočné konanie o dedičstve zastaví, ak majetok označený v návrhu nebol vo vlastníctve poručiteľa."

 

V zmysle tohto ustanovenia je potrebné podať na miestne príslušný súd, na ktorom bolo dedičské konanie skončené, návrh na dodatočné konanie o dedičstve.

Okruhom účastníkov v dedičskom konaní sa zaoberá na judikatúra Najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 108/2008: „V konaní o novoobjavenom majetku, vyplýva, že v konaní o dodatočnom prejednaní dedičstva je preto okruh účastníkov (s výnimkou prípadu, keď bolo pôvodné dedičské konanie zastavené pre nemajetnosť alebo odovzdanie nepatrného dedičstva tomu, kto sa postaral o pohreb) ten istý, ako bol v pôvodnom konaní, v ktorom bolo vydané rozhodnutie, ktorým sa konanie skončilo.


Objavenie ďalšieho poručiteľovho majetku nemôže byť totiž príležitosťou na to, aby ten, kto nevyužil alebo premeškal možnosť domáhať sa svojho práva v občianskom súdnom konaní cestou žaloby na vydanie dedičstva, dosiahol touto cestou uspokojenie svojho prípadného nároku na dedičstvo alebo jeho časť."

 




Autor článku:

Podobné články z rovnakej oblasti práva:
LEXANA - asistentka

Text zprávy
Moje zprava
Text v prvnim tlacitku