Vyjadrenie k uzneseniu ÚS SR, PL. ÚS 40/2015-86 z 18.05.2016

Povinnosť čistiť chodníky ako aj zodpovednosť za škody vzniknutá v dôsledku včasného neodstránenia znečistenia, poľadovice alebo snehu bola prenesená na vlastníkov k nim priľahlých nehnuteľností ešte v roku 1984, teda v čase, keď dôkladne nerešpektovali zo strany štátu základné ľudské práva a súkromnému vlastníctvu sa neposkytovala prakticky žiadna ochrana.

Čo sa týka samotného rozhodnutia ústavného súdu, je dôležité upozorniť na jednu závažnú skutočnosť. Sudkyňa spravodajkyňa (teda sudkyňa ktorá vypracúva návrh na rozhodnutie, ktorý sa predkladá ostatným členom pléna, ktorý o ňom hlasujú) jednoznačne konštatovala a podrobne odôvodnila, že súčasná právna úprava je v rozpore s ústavou ako aj medzinárodnými zmluvami. Tejto časti rozhodnutia sa nedá nič vytknúť a je možné s ňou v plnej miere súhlasiť. Ústavný súd v súčasnosti nie je v kompletnom zložení. Pri hlasovaní v pléne sa musí ale napriek tomu dosiahnuť väčšina, počítaná zo všetkých sudcov (teda 13, nie len z tých 10, ktorý sú v danom čase skutočne aj vymenovaní do funkcie). Jediným dôvodom, prečo ústavný súd odmietol tento návrh spravodajkyne boli len tieto procesné dôvody, čo sám aj v závere rozhodnutia konštatuje.

Jednoznačne možno konštatovať, že súčasná právna úprava nerešpektuje základnú zásadu spočívajúcu v tom, že súčasťou vlastníckeho práva je aj povinnosť vlastníka o svoje vlastníctvo sa starať a preto aj zodpovednosť za predmet vlastníctva sa má zásadne spájať s osobou jeho vlastníka. Prenesenie povinnosti a zodpovednosti na iný subjekt – nevlastníka je v príkrom rozpore so základnou zásadou civilného práva, zavedenou už v starom rímskom práve.

Súčasná právna úprava si dáva za cieľ poskytovať ochranu životu a zdraviu osôb. Tento cieľ je určite možné považovať za dôležitý a legitímny, avšak to sa nevylučuje s tým, aby povinnosť čistiť chodníky a súčasne aj za škody zodpovedali ich vlastníci a nie tretie subjekty. Cieľ – ochrana zdravia a života totiž bude aj takouto úpravou rovnako zabezpečená a súčasne by bola spravodlivejšia a v súlade s medzinárodnými ľudsko-právnymi zmluvami. Jednoznačne možno preto navrhnúť takúto zmenu právnej úpravy, ktorá je v tomto smere kľúčová.

Kriticky možno poukázať na našu právnu úpravu aj pri porovnaní s inými štátmi. V západnej Európe (napr. Švajčiarsko, Veľká Británia, Holandsko) je zaužívané, že povinnosť starať sa o čistotu chodníkov ako aj zodpovednosť za škodu je na strane ich vlastníkov – predovšetkým miestnej samospráve.

Sú síce štáty, kde určitý rozsah povinnosti je prenesený podobne ako u nás na vlastníkov priľahlých nehnuteľností, avšak ani v nich nie je táto povinnosť v takom veľkom rozsahu v kombinácii s absolútnou objektívnou zodpovednosťou za škody (teda aj ak vlastník priľahlého pozemku škodu nezavinil, u nás za ňu bude zodpovedať – nemá nijakú možnosť sa spod tejto zodpovednosti oslobodiť). V týchto štátoch pritom prenesenie tejto povinnosti zo strany vlastníkov chodníkov môže byť spravidla vykonané len na základe zmluvy – teda so súhlasom nevlastníka chodníka a nie je vylúčená ani určitá forma odplaty.

Je teda možné jednoznačne konštatovať, že naša súčasná právna úprava dlhodobo nezodpovedá európskym ani medzinárodnoprávnym štandardom a je potrebné, aby opäť za svoje vlastníctvo zodpovedali vlastníci.



Podobné články z rovnakej oblasti práva: