Vyjadrenie k súčasnej situácii na Ústavnom súde SR

Súčasná patová situácia na ÚS SR, keď je vymenovaných len 10 z 13 sudcov je dlhodobo neudržateľný stav. Rozhodovanie pléna, ktoré podľa Ústavy prerokúva veci s najväčším celospoločenským významom je v súčasnosti vo veľkej miere ovplyvnené zákonom, ktorý upravuje organizáciu a konanie pred ÚS. Tento zákon vyžaduje na uznášanie sa súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých (13) sudcov. Za súčasného stavu, keď je vymenovaných len 10 sudcov, sa na uznášaniaschopnosť v pléne vyžaduje de facto 70 % (vymenovaných) ústavných sudcov. Dôležité návrhy preto už vo viacerých prípadoch neboli vecne prerokované len z týchto procesných dôvodov. Takýto stav bráni v uplatňovaní základných práv a slobôd, ktorým ma Ústavný súd poskytovať ochranu. Zákonodarca by tento stav mohol do vyriešenia vzniknutej situácie odstrániť úpravou uvedeného zákona, v ktorom by uznášaniaschopnosť pléna zmenil na nadpolovičnú väčšinu vymenovaných sudcov. Toto výlučne dočasné riešenie by zamedzilo zamietaniu vecí výlučne z procesných dôvodov.

V súčasnosti rovnako v dôsledku nekompletného zloženia ÚS SR fungujú len 3 senáty, namiesto 4 obvyklých. Táto skutočnosť taktiež zhoršuje vymožiteľnosť práva a domáhanie sa poskytnutia ochrany včas. V súčasnosti ústavný súd rieši nepomerne viac podaní ako tomu bolo v minulosti. Fungovanie len 3 senátov v spojení s množstvom podaní môže mať  za následok značné predlžovanie jednotlivých konaní, čím sa oslabuje možnosť domôcť sa ochrany ústavným súdom pred zásahmi do práv a slobôd včas.

V európskom právnom priestore existuje mnoho modelov spôsobu kreácie Ústavného súdu. Slovenský model (blízky modelu ČR), v ktorom parlament volí dvojnásobný počet kandidátov, z ktorých má prezident vymenovať polovicu je pomerne netradičný. Inšpirovaním sa v rôznych osvedčených modeloch, prispôsobených slovenským pomerom možno navrhnúť napríklad nasledovný spôsob zloženia ÚS SR:

Účasť NR SR na vymenovaní každého ústavného sudcu predstavuje v procese kreovania ÚS SR formu politizácie ústavného súdnictva, ktorá vzhľadom na postavenie a úlohy ÚS SR nie je vhodná. Prezident aj parlament majú rovnakú mieru legitimity, keďže sú obaja volení priamo. Vhodným riešením by preto mohlo byť menovanie 3 ústavných sudcov prezidentom a 3 ústavných sudcov parlamentom, bez účastí druhého orgánu na tomto procese. Výkonná aj zákonodarná moc by sa tak na zložení ústavného súdu podieľali ale neovládali by ho. Uvedeným návrhom menovania menej ako polovice ústavných sudcov parlamentom a prezidentom by totiž ani v prípade, ak prezident a parlament budú rovnakej politickej orientácie, nedominovali zloženiu ÚS SR.

Keďže ústavný súd musí pozostávať z najlepších právnikov s náležitým morálnym a osobnostným kreditom pochádzajúcich z rôznych právnických profesií, tak štyroch ústavných sudcov by mohli voliť napr. jednotlivé kolégiá najvyššieho súdu zo svojich členov (každé jedného), čím by sa na Ústavný súd dostali aktívni sudcovia v rôznych oblastiach práva. Napokon posledných troch členov by mohla voliť Súdna rada, avšak nie zo sudcov (ktorých môžu zvoliť kolégiá NS SR, prípadne ich môže vymenovať aj parlament či prezident), ale spomedzi  odborníkov teórie ako aj praxe (advokátov, učiteľov na právnických fakultách a pod.). Súdna rada totiž v tomto smere jednak disponuje potrebnými skúsenosťami nadobudnutými pri výbere sudcov všeobecných súdov a súčasne by ako najvyšší orgán súdnej moci v tomto procese vyvažovala účasť parlamentu a prezidenta.



Podobné články z rovnakej oblasti práva: