Otázka: Podmienky pri adopcii dieťaťa

Dobrý deň, chcem sa informovať o adopcii dieťaťa, teda o osvojení. Aké podmienky musíme spĺňať, aby sme mohli adoptovať dieťa? Prosím o podrobné informácie týkajúce sa adopcie dieťaťa.

Odpoveď: Podmienky pri adopcii dieťaťa

            Právny inštitút osvojenia (adopcie dieťaťa) sa často nesprávne zamieňa s inými právnymi inštitútmi, a síce s poručníctvom a opatrovníctvom. Základným rozdielom medzi uvedenými právnymi inštitútmi je ten, že v prípade osvojenia ide o trvalú starostlivosť o maloleté dieťa, ktorá fakticky nahrádza rodičovstvo, kým inštitúty akými sú poručníctvo a opatrovníctvo sa aplikujú ad hoc a nemajú trvalý charakter. Navyše inštitút opatrovníctva prichádza do úvahy nielen pri maloletých deťoch, ale aj pri plnoletých osobách, ktoré si z dôvodu rôznych prekážok nemôžu sami presadzovať svoje práva a oprávnené záujmy.

Hmotnoprávna úprava osvojenia sa nachádza predovšetkým v zákone č. 36/2005 Z. z. o rodine v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZR“), konkrétne v druhej hlave štvrtej časti ZR s názvom Osvojenie.

Ustanovenie § 97 ZR upravuje samotný pojem osvojenia a tiež orgán, ktorý je kompetentný rozhodovať o osvojení:

(1) Osvojením vzniká medzi osvojiteľom a osvojencom rovnaký vzťah, aký je medzi rodičmi a deťmi. Medzi osvojencom a príbuznými osvojiteľa vzniká osvojením príbuzenský vzťah. Osvojitelia majú pri výchove detí rovnakú zodpovednosť a rovnaké práva a povinnosti ako rodičia.

- Vzťah, ktorý je medzi rodičmi a ich deťmi možno v zmysle uvedeného ustanovenia založiť osvojením (adopciou dieťaťa). Vzťah osvojiteľa a osvojenca je teda rovnaký, ako vzťah rodiča a dieťaťa. Adopciou dieťaťa tiež vzniknú rovnaké príbuzenské vzťahy medzi príbuznými osvojiteľa a osvojencom. Zákon o rodine, prípadne ďalšie súvisiace právne predpisy zakladajú rodičom zodpovednosť za starostlivosť o deti, priznávajú im určité práva a ukladajú im tiež povinnosti. Právny inštitút osvojenia je konštruovaný tak, aby aj osvojitelia niesli rovnakú zodpovednosť a mali rovnaké práva a povinnosti ako rodičia dieťaťa. Osvojitelia tak nadobúdajú rodičovské práva a povinnosti voči adoptovanému dieťaťu (napr. vyživovaciu povinnosť, povinnosť vychovávať a zastupovať maloleté dieťa, spravovať jeho majetok a pod.). Z uvedeného vyplýva, že adopcia dieťaťa je v slovenskom právnom poriadku chápané ako výlučné resp. úplné, čo znamená, že dieťa sa stáva právoplatným členom rodiny osvojiteľa, resp. osvojiteľov. Z tohto dôvodu nie je možné robiť akékoľvek rozdiely (napr. pri dedení) medzi vlastnými deťmi osvojiteľa resp. osvojiteľov a medzi adoptovanými deťmi.

(2) O osvojení rozhoduje súd na návrh osvojiteľa.

- Orgán, ktorý je príslušný rozhodovať o osvojení je súd. Podľa uvedeného ustanovenia rozhoduje príslušný súd o adopcii dieťaťa na návrh navrhovateľa, ktorým je osvojiteľ. 

Ustanovenie § 98 ZR upravuje podmienky, ktoré musí spĺňať osoba osvojiteľa:

Osvojiteľom sa môže stať len fyzická osoba, ktorá má spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu, osobné predpoklady, najmä zdravotné, osobnostné a morálne, je zapísaná do zoznamu žiadateľov o osvojenie podľa osobitného predpisu a spôsobom svojho života a života osôb, ktoré s ňou žijú v domácnosti, zaručuje, že osvojenie bude v záujme maloletého dieťaťa. Táto podmienka sa nevzťahuje na ustanovenie § 100 ods. 3.

- ZR upravuje nasledujúce podmienky, ktoré musí osvojiteľ splniť, aby bola adopcia dieťaťa v jeho záujme (t.j. záujme dieťaťa):

1/ osvojiteľom môže byť iba fyzická osoba (viď. § 7 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“))

2/ osvojiteľ musí mať spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu (viď. § 8 OZ)

3/ osvojiteľ musí spĺňať osobné predpoklady, ktoré sú v ZR uvedené demonštratívnym (príkladným) výpočtom, čo znamená, že v zákone ustanovené osobné predpoklady môžu byť rozšírené o tie, ktoré nie sú expressis verbis uvedené v ZR (v praxi sú to napr. bytové, majetkové a iné predpoklady). V ZR sú uvedené nasledujúce:

                        a/ zdravotné predpoklady

                        b/ osobnostné predpoklady

                        c/ morálne predpoklady

4/ osvojiteľ musí byť zapísaný do zoznamu žiadateľov o osvojenie podľa osobitného predpisu. Týmto osobitným predpisom je zákon č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnoprávnej ochrane detí“), predovšetkým však ustanovenia § 33 a nasl. tohto zákona. V zmysle týchto ustanovení zákona o sociálnoprávnej ochrane detí orgán sociálnoprávnej ochrany detí posudzuje osobnostné predpoklady (uvedené v bode 3/) osvojiteľa na osvojenie maloletého dieťaťa.

5/ spôsob života osvojiteľa a spôsob života osôb, ktoré s ním žijú v domácnosti, musí zaručovať, že adopcia bude v záujme adoptovaného maloletého dieťaťa

Ustanovenie § 99 ZR upravuje ďalšiu podmienku, podmienku primeraného vekového rozdielu medzi osvojiteľom a osvojencom a tiež samotný účel osvojenia:

(1) Medzi osvojiteľom a osvojencom musí byť primeraný vekový rozdiel.

- V prípade osvojenia dieťaťa ide de facto o fikciu rodičovstva. Keďže sa osvojením majú „suplovať“ rodičovské vzťahy, zákonná požiadavka primeranosti vekového rozdielu je legitímna. V praxi tak nemôže nastať situácia, že si 18 roční manželia osvoja 16 ročné dieťa. Medzi osvojiteľom a osvojencom teda musí byť náležitý vekový rozdiel. Na druhej strane ZR nestanovuje minimálny alebo maximálny vekový rozdiel medzi osvojiteľom a osvojencom, preto je posúdenie požiadavky primeranosti vekového rozdielu medzi osvojiteľom a osvojencom ponechaná na úvahe súdu.

(2) Osvojiť možno len maloleté dieťa, ak je osvojenie v jeho záujme.

- Účelom právneho inštitútu adopcie je najlepší záujem dieťaťa, pričom podľa slovenského právneho poriadku je možné adoptovať iba maloleté dieťa (v zmysle § 7 a nasl. OZ sa plnoletosť nadobúda dovŕšením 18 rokov veku alebo uzavretím manželstva, ak je osoba staršia ako 16 rokov veku a súd jej povolil uzavrieť manželstvo). ZR nedefinuje, čo sa rozumie pod pojmom záujem dieťaťa a preto je výklad uvedeného pojmu ponechaný súdom. Môže sa zaň považovať zlepšenie sociálnych, právnych a osobných pomerov maloletého dieťaťa. Cieľom osvojenia nie je zabezpečiť dieťa pre rodinu (prípadne pre jednotlivca), ale poskytnúť dieťaťu stabilné prostredie, v ktorom sa môže vyvinúť v plnohodnotného člena spoločnosti.

Ustanovenie § 100 ZR upravuje okruhy osôb, ktoré si môžu osvojiť maloleté dieťa:

(1) Osvojiť maloleté dieťa môžu manželia alebo jeden z manželov, ktorý žije s niektorým z rodičov dieťaťa v manželstve, alebo pozostalý manžel po rodičovi alebo osvojiteľovi maloletého dieťaťa. Maloleté dieťa môže výnimočne osvojiť aj osamelá osoba, ak sú splnené predpoklady, že osvojenie bude v záujme dieťaťa.

- V zmysle tohto ustanovenia si maloleté dieťa môžu adoptovať nasledujúce, zákonom stanovené, skupiny osôb:

1/ Manželia – ide o najideálnejšiu situáciu, kedy si jeden muž (ako budúci otec) a jedna žena (ako budúca matka), ktorí sú v manželskom zväzku (bez ohľadu na to, či majú spoločné dieťa alebo nie) osvojujú maloleté dieťa a zakladajú tak úplnú rodinu, prípadne ju rozširujú.

2/ Jeden z manželov, ktorý žije s niektorým z rodičov maloletého dieťaťa v manželstve – pomerne často sa stáva, že jeden z manželov mal pred vstupom do manželstva vlastné (prípadne osvojené) dieťa. ZR práve s takouto situáciou počíta a preto umožňuje manželovi, ktorý nie je rodičom dieťaťa svojho manžela adoptovať si toto dieťa a založiť tak úplnu rodinu aj po právnej stránke.

3/ Pozostalý manžel po rodičovi maloletého dieťaťa alebo osvojiteľovi maloletého dieťaťa – uvedená možnosť istým spôsobom modifikuje situáciu uvedenú v bode 2/ a to tým spôsobom, že hoci jeden z manželov nie je rodičom (alebo osvojiteľom) maloletého dieťaťa, môže si aj po smrti svojho manžela osvojiť maloleté dieťa tohto zosnulého manžela, a to aj napriek tomu, že bude de facto osamelou osobou.

4/ Osamelá osoba – v prípade osvojenia maloletého dieťaťa osamelou osobou ide skôr o výnimku, ktorá je odôvodnená záujmom dieťaťa, nakoľko v danom prípade vzniká neúplna rodina. Výnimočnosť tejto situácie je zvýraznená tým, že ZR jasne preferuje adopciu dieťaťa manželmi pred adopciou dieťaťa osamelou osobou.

(2) Ako spoločné dieťa môžu maloletého adoptovať len manželia.

- V zmysle ZR je manželstvo zväzok muža a ženy. Ako spoločné dieťa si tak môžu adoptovať dieťa iba manželia. Žiadne iný pár, bez ohľadu na pohlavie, si nemôže osvojiť maloleté dieťa ako spoločné dieťa. Na druhej strane, ak si osvojujú manželia dieťa, tak vždy len spoločne.

(3) Ak je osvojiteľ manželom rodiča maloletého dieťaťa, môže osvojiť maloleté dieťa len so súhlasom druhého manžela; súhlas nie je potrebný, ak druhý manžel stratil spôsobilosť na právne úkony alebo ak je zadováženie súhlasu spojené s ťažko prekonateľnou prekážkou.

- Uvedené ustanovenie spresňuje podmienky adopcie maloletého dieťaťa jedeným z manželov, ktorý žije s niektorým z rodičov maloletého dieťaťa v manželstve, nakoľko ustanovuje, že na to, aby si takáto osoba mohla adoptovať dieťa svojho manžela potrebuje jeho súhlas. Zákonodarca pamätal aj na prípady, kedy by zadováženie tohto súhlasu bolo spojené s ťažko prekonateľnou prekážkou alebo ak by druhý manžel stratil spôsobilosť na právne úkony a ustanovil, že v týchto prípadoch nie je súhlas druhého manžela s adopciou jeho maloletého dieťaťa potrebný.

Ustanovenie § 101 ZR upravuje udeľovanie súhlasu s adopciou:

(1) Na osvojenie je potrebný súhlas rodičov osvojovaného maloletého dieťaťa, ak tento zákon neustanovuje inak. Rovnako potrebný na osvojenie je súhlas maloletého rodiča maloletého dieťaťa, ak tento zákon neustanovuje inak. Odvolať súhlas možno len do času, kým nie je maloleté dieťa umiestnené na základe rozhodnutia súdu do starostlivosti budúcich osvojiteľov.

- V prípade, že ZR neustanoví inak, je ďalšou podmienkou na adopciu dieťaťa súhlas oboch rodičov, t.j. osôb, ktoré sú v rodnom liste maloletého dieťaťa zapísané ako matka a otec. Nie je relevantné, či sú rodičia maloletého dieťaťa manželia alebo nie. Nakoľko súhlas s osvojením podľa tohto ustanovenia nie je viazaný na výkon rodičovských práv a povinností, rovnako (teda ak ZR neustanovuje inak) sa súhlas na osvojenie sa vyžaduje, aj v prípade, že je rodičom maloletého dieťaťa maloletá osoba. Prípady, kedy nie je potrebný súhlas rodičov alebo aspoň jedného z nich na adopciu dieťaťa sú taxatívne upravené v ods. 2 a 3 tohto ustanovenia a v ustanovení § 102 ZR. Bližšiu pozornosť im venujeme v nasledujúcom výklade. Pokiaľ ide o formu súhlasu, musí byť udelený pred súdom a výslovne, bez podmienky a bez omylu a musí byť urobený slobodne, vážne, určito a zrozumiteľne. Udelený súhlas môžeme rozdeliť do dvoch skupín:

           1/ súhlas môže byť udelený konkrétnym osvojiteľom – tzv. priamy súhlas

           2/ súhlas môže byť udelený všeobecne bez určenia konkrétnych osvojiteľov – tzv. blanketový súhlas

ZR tiež umožňuje odvolanie súhlasu s adopciou, čo je však limitované, a to rozhodnutím súdu o umiestnení maloletého dieťaťa do starostlivosti budúcich osvojiteľov, resp. reálnym umiestnením maloletého dieťaťa do tejto starostlivosti.

(2) Ak jeden z rodičov zomrel, nie je známy, bol pozbavený spôsobilosti na právne úkony v plnom rozsahu, bol pozbavený výkonu rodičovských práv a povinností, vyžaduje sa len súhlas druhého rodiča. Ak spôsobilosť jedného z rodičov na právne úkony bola obmedzená, jeho súhlas na osvojenie sa vyžaduje ibavtedy, ak je spôsobilý posúdiť dôsledky osvojenia.

- Súhlas jedného z rodičov s adopciou dieťaťa nie je potrebný ak:

1/ jeden z rodičov zomrel

2/ jeden z rodičov nie je známy

3/ jeden z rodičov bol pozbavený spôsobilosti na právne úkony v plnom rozsahu

4/ jeden z rodičov bol pozbavený výkonu rodičovských práv a povinností (a to aj napriek tomu, že súhlas s adopciou dieťaťa podľa ods. 1 tohto ustanovenia nie je viazaný na výkon rodičovských práv a povinností)

Súhlas toho z rodičov, ktorému súd obmedzil spôsobilosť na právne úkony sa vyžaduje len pokiaľ je táto osoba spôsobilá posúdiť dôsledky adopcie svojho maloletého dieťaťa.

(3) Ak obaja rodičia maloletého dieťaťa zomreli, nie sú známi, boli pozbavení výkonu rodičovských práv a povinností, boli pozbavení spôsobilosti na právne úkony v plnom rozsahu alebo nie sú schopní posúdiť dôsledky osvojenia, vyžaduje sa súhlas poručníka, ktorý bol dieťaťu ustanovený.

§ 56 ZR upravuje prípady, kedy má súd ustanoviť maloletému dieťaťu poručníka, kedy súhlas s adopciou nedávajú rodičia, ale poručník, ktorý bol maloletému dieťaťu ustanovený súdom v konaní o starostlivosti súdu o maloletých:

1/ ak obaja rodičia maloletého dieťaťa zomreli

2/ ak obaja rodičia maloletého dieťaťa nie sú známi

3/ ak obaja rodičia maloletého dieťaťa boli pozbavení výkonu rodičovských práv a povinností

4/ ak obaja rodičia maloletého dieťaťa boli pozbavení spôsobilosti na právne úkony v plnom rozsahu

5/ ak obaja rodičia maloletého dieťaťa nie sú schopní posúdiť dôsledky osvojenia

(4) Ak je maloleté dieťa schopné posúdiť dosah osvojenia, je potrebný aj jeho súhlas.

- Požiadavka súhlasu maloletého dieťaťa s osvojením, pokiaľ je spôsobilé posúdiť dôsledky svojej adopcie, je v súlade s medzinárodnými záväzkami, ktoré pre SR vyplývajú z Dohovoru o právach dieťaťa. Veková hranica nadobudnutia tejto spôsobilosti je individuálna a preto je jej určenie ponechané na posúdení súdu, ktorý berie do úvahy všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu.

(5) Na osvojenie maloletého dieťaťa do cudziny jepotrebný aj súhlas Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky alebo orgánu štátnej správy určeného Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky.

- Ďalšou hmotnoprávnou podmienkou adopcie dieťaťa je súhlas príslušného štátneho orgánu s osvojením. Táto podmienka sa však týka iba tzv. medzištátneho osvojenia, konkrétne osvojenia štátneho občana SR do cudziny. Príslušným štátnym orgánom na udelenie súhlasu s takýmto osvojením je Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže. Ochrana dieťaťa pri medzištátnych osvojeniach je garantovaná záväzkami, vyplývajúcimi z Dohovoru o ochrane detí a o spolupráci pri medzištátnych osvojeniach. Podobne ako pri iných medzinárodných zmluvách, aj táto je záväzná iba pre zmluvné štáty uvedeného dohovoru, medzi ktoré patrí aj SR.

Ustanovenie § 102 ZR upravuje situácie, pri ktorých nie je na osvojenie maloletého dieťaťa potrebný súhlas jeho rodičov:

(1) Na osvojenie nie je potrebný súhlas rodičov osvojovaného maloletého dieťaťa ani súhlas maloletého rodiča maloletého dieťaťa, ak

a) počas najmenej šiestich mesiacov neprejavovali skutočný záujem o maloleté dieťa najmä tým, že ho nenavštevovali, neplnili si pravidelne a dobrovoľne vyživovaciu povinnosť k maloletému dieťaťu a nevynaložili úsilie upraviť si svoje rodinné a sociálne pomery tak, aby mohli osobne vykonávať starostlivosť o maloleté dieťa, ak im v prejavení záujmu nebránila závažná prekážka, alebo

b) počas najmenej dvoch mesiacov po narodení dieťaťa neprejavili o dieťa žiadny záujem, ak im v prejavení záujmu nebránila závažná prekážka, alebo

c) ak dajú súhlas na osvojenie vopred bez vzťahu k určitým osvojiteľom.

- Podľa uvedeného ustanovenia nie je potrebný súhlas rodičov alebo maloletého rodiča s osvojením maloletého dieťaťa v nasledujúci prípadoch:

1/ tzv. kvalifikovaný nezáujem o dieťa – nastane vtedy, ak  rodičia neprejavovali skutočný (nie iba formálny, napr. e-mail raz za určité časové obdobie) záujem o svoje maloleté dieťa počas zákonnej lehoty najmenej šiestich mesiacov, ktorá musí uplynúť naraz a bez prerušenia, za predpokladu, že im v prejavení záujmu nebránila závažná prekážka (napr. väzba). ZR demonštratívnym spôsobom uvádza nasledujúce skutočnosti, ktoré nasvedčujú tomu, že rodičia neprejavovali skutočný záujem o svoje maloleté dieťa:

a/ nenavštevovali maloleté dieťa

b/ neplnili si pravidelne a dobrovoľne vyživovaciu povinnosť k maloletému dieťaťu

c/ nevynaložili úsilie upraviť si svoje rodinné a sociálne pomery tak, aby mohli osobne vykonávať starostlivosť o maloleté dieťa.

2/ tzv. absolútny nezáujem o dieťa – prípad, kedy napriek tomu, že neexistuje závažná prekážka, ktorá by bránila prejaveniu záujmu, rodičia neprejavia žiadny záujem o svoje dieťa v lehote najmenej dvoch mesiacov po narodení, ktorá musí rovnako ako v bode 1/ uplynúť naraz a bez prerušenia. Pomerne krátka dvojmesačná lehota je v danom prípade odôvodnená tým, že rodičia ihneď po narodení dieťaťa, kedy je dieťa najzraniteľnejšie a vyžaduje si takmer nepretržitú pozornosť, o neho neprejavia žiadny (ani len formálny) záujem.

3/ tzv. blanketový súhlas s osvojením dieťaťa – prípad, kedy rodičia, prípadne maloletý rodič dieťaťa dajú súhlas na adopciu maloletého dieťaťa vopred, a to bez vzťahu ku konkrétnym osvojiteľom.

(2) Osobný súhlas rodiča podľa odseku 1 písm. c) musí mať písomnú formu a musí byť uskutočnený pred súdom alebo pred orgánom sociálnoprávnej ochrany, alebo pred povereným zamestnancom orgánu sociálnoprávnej ochrany v zdravotníckom zariadení, kde sa dieťa narodilo. Odvolať súhlas možno len do času, kým maloleté dieťa nie je umiestnené na základe rozhodnutia súdu do starostlivosti budúcich osvojiteľov.

- Blanketový súhlas s adopciou dieťaťa sú rodič, resp. rodičia povinní uskutočniť v zákonom predpísanej písomnej forme a pred príslušným orgánom, a to pred:

1/ súdom,

2/ orgánom sociálnoprávnej ochrany alebo

3/ povereným zamestnancom orgánu sociálnoprávnej ochrany v zdravotníckom zariadení, kde sa dieťa narodilo.

Odvolanie udeleného súhlasu s adopciou dieťaťa je tak zákonom limitované. Uvedený súhlas síce možno odvolať, avšak len pokiaľ maloleté dieťa ešte nie je na základe rozhodnutia súdu umiestnené do starostlivosti budúcich osvojiteľov – do tzv. predosvojiteľskej starostlivosti.

Pri udelení súhlasu s adopicou dieťaťa je nutné uvedomiť si, že samotným udelením súhlasu ešte rodičia nestrácajú svoje rodičovské práva a povinnosti a preto sú naďalej povinní maloleté dieťa vyživovať.

(3) Súhlas na osvojenie v prípadoch uvedených v odseku 1 dáva opatrovník, ktorý bol osvojovanému maloletému dieťaťu ustanovený v konaní o osvojenie. Na ustanovenie opatrovníka sa primerane použijú ustanovenia § 60 a 61. Funkcia opatrovníka zaniká vykonaním právneho úkonu, na ktorého účely bol ustanovený.

- Pokiaľ na adopciu dieťaťa nie je potrebný súhlas rodičov adoptovaného dieťaťa a ani súhlas maloletého rodiča maloletého dieťaťa (podľa ods. 1 ustanovenia § 102), chráni záujmy maloletého osvojovaného dieťaťa opatrovník ustanovený príslušným súdom.

Opatrovník je ustanovený buď ako opatrovník, ktorý má vysloviť súhlas s osvojením, alebo je opatrovník ustanovený pre celé konanie o osvojiteľnosti, resp. konanie o osvojenie.  Funkcia tohto opatrovníka zanikne ex lege, a to vykonaním právneho úkonu, na účely ktorého bol tento opatrovník ustanovený. Z tohto dôvodu nie je nutné, aby súd vydával osobitné rozhodnutie, ktorým by opatrovníka odvolal z tejto funkcie.

(4) O splnení podmienok osvojiteľnosti maloletého dieťaťa uvedených v odseku 1 rozhoduje súd na návrh orgánu sociálnoprávnej ochrany alebo aj bez návrhu.

- Po tom, čo si orgán sociálnoprávnej ochrany urobí záver o tom, že sú splnené podmienky osvojiteľnosti je povinný podať na súd návrh na začatie konania o osvojiteľnosti. Definitívny záver o tom, že je dieťa osvojiteľné,  je oprávnený prijať iba príslušný súd v rámci konania o osvojiteľnosti, ktoré môže súd začať aj bez návrhu (v praxi je to na podnet tretej osoby).

Ustanovenie § 103 ZR upravuje už spomínanú predosvojiteľskú (predadopčnú) starostlivosť, t.j. starostlivosť budúcich osvojiteľov o maloleté osvojované dieťa:

(1) Pred rozhodnutím súdu o osvojení musí byť maloleté dieťa najmenej po dobu deviatich mesiacov v starostlivosti budúceho osvojiteľa. Náklady spojené s predosvojiteľskou starostlivosťou uhrádza budúci osvojiteľ.

- Ďalšou z hmotnoprávnych podmienok adopcie maloletého dieťaťa je požiadavka v zmysle ktorej budúci osvojiteľ, či už sú to manželia, manžel rodiča dieťaťa, pozostalý manžel alebo osamelá osoba, musí mať osvojované dieťa v starostlivosti najmenej deväť mesiacov pred rozhodnutím súdu o osvojení. Počas uvedenej lehoty by sa malo dieťa v novom prostredí adaptovať a vytvoriť si sociálne a citové väzby. Osvojiteľ v rámci tejto lehoty preverí, či je schopný náležite sa starať o osvojované maloleté dieťa a poskytnúť mu tak všetku potrebnú starostlivosť na jeho zdravý vývoj. Je logické, že zákonodarca zaviazal osvojiteľa znášať všetky náklady predosvojiteľskej starostlivosti, nakoľko po právoplatnom rozhodnutí súdu o osvojení mu budú patriť všetky rodičovské práva a povinnosti, vrátane vyživovacej povinnosti.

(2) O zverení maloletého dieťaťa do starostlivosti budúcich osvojiteľov podľa odseku 1 rozhodne na návrh budúceho osvojiteľa súd; ustanovenia § 101 a 102 sa použijú primerane.

- Príslušným orgánom na zverenie dieťaťa do predosvojiteľskej starostlivosti je v zmysle uvedeného ustanovenia je súd, ktorý rozhoduje na základe návrhu budúceho osvojiteľa.

(3) Ak sa pestún rozhodne osvojiť maloleté dieťa, ktoré mu bolo zverené do pestúnskej starostlivosti, nevyžaduje sa, aby pred rozhodnutím súdu o osvojení bolo maloleté dieťa v starostlivosti pestúna podľa odseku 1, ak pestúnska starostlivosť trvala aspoň po túto dobu. Rovnako sa postupuje aj v prípade, že maloleté dieťa chce osvojiť osoba, ktorej bolo maloleté dieťa zverené do náhradnej osobnej starostlivosti, alebo poručník, ktorý sa o maloleté dieťa osobne stará.

- Ide o výnimku z povinnosti splniť hmotnoprávnu podmienku minimálne deväť mesačnej predosvojiteľskej starostlivosti pred rozhodnutím súdu o adopcii dieťaťa.  Keďže zmyslom predosvojiteľskej starostlivosti je najmä preverenie schopnosti budúceho osvojiteľa náležite sa starať o osvojované maloleté dieťa, ako aj preverenie jeho materiálneho zabezpečenia, ktoré sú nevyhnutné pre splnenie základnej podmienky osvojenia, podľa ktorej osvojenie má byť predovšetkým v záujme dieťaťa, podmienka podľa ods. 1 ustanovenia § 103 ZR nemusí byť splnená pri nasledujúcom okruhu osôb:

1/ pestún, ktorý má osvojované dieťa v pestúnskej starostlivosti

2/ osoba, ktorej bolo maloleté dieťa zverené do náhradnej osobnej starostlivosti

3/ poručník osvojovaného dieťaťa

Avšak podmienka podľa ods. 1 ustanovenia § 103 ZR, t.j. starostlivosť o osvojované dieťa najmenej po dobu deviatich mesiacov pred rozhodnutím súdu o osvojení u týchto osôb nemusí byť splnená iba v prípade, že príslušná starostlivosť o osvojované dieťa trvala najmenej počas uvedenej doby. Ide o logickú podmienku, nakoľko uvedené osoby poskytovali osvojovanému dieťaťu porovnateľnú starostlivosť ako budúci osvojiteľ v rámci predosvojiteľskej starostlivosti.

(4) V rozhodnutí o zverení maloletého dieťaťa do starostlivosti budúcich osvojiteľov súd vymedzí rozsah ich práv a povinností k maloletému dieťaťu.

- Uvedené ustanovenie upravuje zákonné požiadavky na obsahovú stránku súdneho rozhodnutia o zverení maloletého osvojovaného dieťaťa do predosvojiteľskej starostlivosti.

(5) Budúci osvojiteľ má rovnaké práva a povinnosti ako osoba, ktorej bolo maloleté dieťa zverené do náhradnej osobnej starostlivosti alebo pestúnskej starostlivosti.

- Na rozsah práv a povinností budúceho osvojiteľa, ktoré má v rámci predosvojiteľskej starostlivosti treba aplikovať ustanovenia § 45 a nasl. ZR a ustanovenia § 48 a nasl. ZR, ale iba v častiach, ktoré sa týkajú práv a povinností budúceho osvojiteľa a nie tých častiach, ktoré sa týkajú napr. práv a povinností rodiča.

Napr. podľa § 45 ods. 3 až 5 ZR:

(3) V rozhodnutí súd vymedzí osobe, ktorej bolo maloleté dieťa zverené do náhradnej osobnej starostlivosti, jej rozsah práv a povinností k maloletému dieťaťu.

(4) Osoba, ktorej bolo maloleté dieťa zverené do náhradnej osobnej starostlivosti, je povinná vykonávať osobnú starostlivosť o maloleté dieťa v rovnakom rozsahu, v akom ju vykonávajú rodičia. Právo zastupovať maloleté dieťa a spravovať jeho majetok má iba v bežných veciach. Ak táto osoba predpokladá, že rozhodnutie zákonného zástupcu maloletého dieťaťa v podstatných veciach nie je v súlade so záujmom maloletého dieťaťa, môže sa domáhať, aby tento súlad pri konkrétnom rozhodnutí zákonného zástupcu preskúmal súd.

(5) Na správu majetku maloletého dieťaťa sa primerane použijú ustanovenia § 32 a 33.

Ustanovenie § 104 ZR upravuje povinnosti súdu v rámci posudzovania účelu osvojenia, t. j. povinnosť zistiť zdravotný stav a poučovacie povinnosti:

Súd je povinný na základe lekárskeho vyšetrenia zistiť, či zdravotný stav osvojenca a osvojiteľov nie je v rozpore s účelom osvojenia. S výsledkami vyšetrenia oboznámi osvojiteľa, zástupcu osvojenca a poučí ich o účele, obsahu a dôsledkoch osvojenia.

- Súd je v rámci konania o osvojenie povinný skúmať zdravotný stav osvojiteľa a osvojenca s cieľom posúdiť, či je ich zdravotný stav v súlade s účelom osvojenia. Z dikcie prvej vety uvedeného ustanovenia vyplýva, že orgánom, ktorý posudzuje súladnosť zdravotného stavu osvojiteľa a osvojenca je súd, nie lekár. Pochopiteľne súd musí v rámci tejto činnosti vychádzať z lekárskych vyšetrení osvojiteľa a osvojenca. Konečný záver, či zdravotný stav osvojenca a osvojiteľov nie je v rozpore s účelom osvojenia však prijíma súd, nikdy nie lekár. Úlohou lekára je poskytnúť súdu všetky podklady na to, aby túto otázku objektívne posúdil. Povinnosť absolvovať lekárske vyšetrenie za účelom stanoveným v tomto ustanovení by mal uložiť súd. Sud by mal tiež špecifikovať aké vyšetrenia majú osvojiteľ a osvojenec absolvovať s cieľom objektívneho zistenia ich zdravotného stavu. V rámci týchto vyšetrení je nevyhnutné zistiť nielen telesný, ale aj duševný stav osvojiteľa a osvojenca. Z uvedeného vyplýva, že ide o pomerne náročný proces, ktorý by súdy nemali nahrádzať tým, že sa uspokoja s lekárskym potvrdením priloženým k návrhu na začatie konania.

S výsledkami lekárskeho vyšetrenia je súd povinný oboznámiť zákonom ustanovený okruh osôb, ktorý je v porovnaní so ZR v OSP rozšírený na všetkých účastníkov konania (napr. rodičov maloletého osvojovaného dieťaťa alebo poručníka), nielen na osvojiteľa a osvojenca, resp. jeho zástupcu. Súd tieto osoby súčasne poučí o účele a obsahu výsledkov lekárskeho vyšetrenia. Súd ich zároveň poučí o dôsledkoch osvojenia.

Ustanovenie § 105 ZR upravuje priezvisko osvojenca po jeho právoplatnom osvojení:

Osvojenec bude mať priezvisko osvojiteľa. Spoločný osvojenec manželov bude mať priezvisko určené vyhlásením snúbencov pri uzavieraní manželstva podľa § 6 ods. 3 a 4 pre ostatné deti. To platí aj v prípade, že osvojiteľom je manžel matky osvojenca.

- Do právomoci súdu nepatrí rozhodovanie o budúcom priezvisku osvojenca. Odpoveď na otázku, aké priezvisko bude mať osvojenec je upravená v priamo v ZR. Po tom, čo rozsudok o osvojení nadobudne právoplatnosť osvojenec ex lege nadobudne priezvisko osvojiteľa. ZR upravuje aj situácie, kedy sú osvojiteľmi manželia. V takom prípade nadobudne osvojenec priezvisko v súlade s vyhlásením snúbencov pri uzavieraní manželstva; rovnako to platí aj manžela rodiča osvojovaného dieťaťa.

ZR neupravuje podmienky, ktoré musia byť splnené na to, aby mohlo dôjsť k zmene mena osvojovaného dieťaťa. Zmena mena osvojovaného dieťaťa je upravená v zákone č. 300/1993 Z. z. o mene a priezvisku v znení neskorších predpisov, konkrétne v ustanovení § 12 tohto zákona, podľa ktorého:

(1) Osvojitelia majú právo do šiestich mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia o osvojení súhlasným písomným vyhlásením zmeniť osvojencovi meno, ktoré má zapísané v matrike, alebo mu určiť ďalšie meno. Ak ide o osvojenie osamelou osobou, toto právo má táto osoba.

 (2) Ak je osvojenec starší ako 15 rokov, je potrebný na túto zmenu jeho písomný súhlas s jeho úradne osvedčeným podpisom.

 (3) Zánik alebo zrušenie osvojenia nemá vplyv na meno osvojenca.

Ustanovenie § 106 ZR upravuje právne následky osvojenia vo vzťahu k pôvodným príbuzným:

(1) Osvojením zanikajú vzájomné práva a povinnosti medzi osvojencom a pôvodnou rodinou, ako aj medzi osvojencom a poručníkom alebo opatrovníkom, ktorý mu bol ustanovený súdom.

- Jedným z najvýznamnejších právnych následkov právoplatného osvojenia maloletého dieťaťa je zánik práv a povinností medzi týmto osvojencom a jeho pôvodnou rodinou, prípadne zánik práv a povinností medzi osvojencom a jeho poručníkom alebo opatrovníkom  (zánik práv a povinností týchto osôb nastáva ex lege, a preto na tento zánik nie je potrebné ďalšie rozhodnutie súdu). Je dôležité si všimnúť výraz „pôvodnou rodinou“. Z praktického hľadiska pôjde vo väčšine prípadov o biologickú rodinu. Právna úprava osvojenia však nevyučuje opätovné osvojenie toho istého dieťaťa ďalším osvojiteľom, pokiaľ sú splnené všetky zákonné náležitosti osvojenia (viď. výklad k ustanoveniu § 109 ZR). Z tohto dôvodu zákonodarca použil výraz pôvodná rodina, ktorý je širším ako výraz biologický rodina. Zánik týchto práv a povinností je nevyhnutnou súčasťou osvojenia, nakoľko právoplatným osvojením vstupuje osvojiteľ, resp. osvojiteľa do právneho postavenia rodičov maloletého dieťaťa. Tento dôsledok nie je možné vylúčiť ani zmluvne, napr. dohodou medzi osvojiteľom a pôvodnými príbuznými. Zánik práv a povinností, ako následok právoplatného osvojenia nie je možné redukovať iba na pôvodných rodičov dieťaťa, ale týka sa všetkých pôvodných príbuzných maloletého dieťaťa. Z uvedeného vyplýva, že pôvodná rodina (napr. biologická matka) sa nemôže súdne alebo inak domáhať práv a povinností, ktoré zanikli právoplatným rozhodnutím súdu (napr. práva stýkať sa s osvojeným dieťaťom).

(2) Ak je osvojiteľ manželom jedného z rodičov osvojenca, príbuzenské vzťahy medzi osvojencom, rodičom a jeho príbuznými zostávajú zachované.

- Uvedené predstavuje výnimku z predchádzajúceho odseku ustanovenia § 106 ZR, podľa ktorého po právoplatnosti osvojenia zanikajú väzby medzi pôvodnou rodinou a osvojeným dieťaťom. Táto výnimka je odôvodnená špecifickou situáciou, kedy je osvojiteľom manžel jedného z rodičov osvojovaného dieťaťa. Bolo by totiž v rozpore s účelom osvojenia, ak by aj pri takejto situácii úplne zanikli väzby medzi pôvodnou rodinou a osvojovaným dieťaťom. Uvedenú dikciu však treba vykladať extenzívne a v súvislosti s ostatnými ustanoveniami o osvojení. Preto napriek tomu, že to v znení tohto ustanovenia nie je uvedené expressis verbis, vo vzťahu k jednej príbuzenskej línii zanikajú práva a povinnosti medzi osvojencom a jeho pôvodnou rodinou. Konkrétne ide o tú príbuzenskú líniu, ktorá patrí tomu z rodičov adoptované dieťaťa, ktorý je v dôsledku právoplatného rozhodnutia o adopcii dieťaťa nahradený osvojiteľom.

(3) Ak je to v záujme osvojenca, osvojitelia mu môžu sprostredkovať prístup k informáciám o jeho rodičoch alebo poskytnúť informácie, ktorými disponujú, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

- Týmto spôsobom sa snaží zákonodarca nájsť ideálnu mieru medzi dvoma konkurujúcimi si právami. Na jednej strane ide o právo dieťaťa na poznanie svojho pôvodu a na strane druhej o právo osvojiteľov na ich anonymitu vo vzťahu k pôvodnej rodine dieťaťa, ktorá by v niektorých prípadoch mohla narúšať výkon ich práv a povinností založených právoplatným osvojením. ZR dáva osvojiteľovi možnosť sprostredkovať osvojencovi príslušné informácie o pôvode dieťaťa, avšak za predpokladu, že je to v jeho záujme. Uvedené by však mohlo kolidovať so samotnou podstatou adopcie, ktoré má maloletému dieťaťu zabezpečiť lepšie životné podmienky, nie utajovať jeho pôvod. Zákonodarca tiež žiadnym spôsobom neupravuje vek, kedy by sa tieto informácie mohli osvojenému dieťaťu sprostredkovať. Z hľadiska zdravého psychického vývoja dieťaťa však treba upozorniť, že necitlivé, predčasné alebo hanlivé informácie o pôvode osvojeného dieťaťa, by na neho mohli mať negatívny vplyv.

Ustanovenie § 107 ZR upravuje možnosti zrušenia osvojenia a jeho dôsledky:

(1) Osvojenie môže súd zrušiť z vážnych dôvodov, ktoré sú v záujme maloletého dieťaťa, do šiestich mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o osvojení na návrh osvojenca alebo osvojiteľa alebo aj bez návrhu.

- Osvojenie je v slovenskom právnom poriadku v zásade koncipované ako nezrušiteľné. V uvedenom ustanovení je však upravená jediná výnimka z inak nezrušiteľného právneho vzťahu. Súd je totiž po splnení zákonných podmienok oprávnený zrušiť právoplatné rozhodnutie o osvojení. Medzi tieto podmienky patria:

1/ existencia vážnych dôvodov na zrušenie osvojenia (ktoré dôvody sa považujú za vážne však ZR nedefinuje)

2/ dôvody na zrušenie osvojenia musia byť v záujme maloletého dieťaťa (z dikcie citovaného ustanovenia vyplýva, že osvojenie nie je možné zrušiť po nadobudnutí plnoletosti osvojenca, a to ani v prípade, že by boli splnené ostatné podmienky na zrušenie osvojenia)

3/ musí byť zachovaná hmotnoprávna lehota šiestich mesiacov, ktorá sa počíta odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o osvojení (v tejto lehote sa musí súd začať konanie o zrušení osvojenia, čo znamená, že súdu musí byť návrh na začatie konania doručený najneskôr v posledný deň tejto lehoty)

4/ procesná podmienka podania návrhu na začatie konania o zrušení osvojenia, ktorú je oprávnený podať osvojenec alebo osvojiteľ (v prípade manželov, ktorí sú spoločnými osvojiteľmi je nutné, aby podali návrh spoločne). Táto podmienka však nemusí byť splnená vždy, nakoľko súd môže toto konanie začať aj ex offo.

(2) Zrušením osvojenia vznikajú znovu vzájomné vzťahy medzi osvojencom a pôvodnou rodinou. Osvojenec bude mať opäť svoje predošlé priezvisko. Ak súd zistí, že rodičia neplnia alebo nemôžu plniť povinnosti vyplývajúce z rodičovských práv a povinností, rozhodne o potrebných opatreniach podľa § 38 a 44.

- Právoplatné zrušenie osvojenia má hmotnoprávne účinky ex nunc, čo znamená, že vzájomné vzťahy medzi osvojencom a pôvodnou rodinou sa obnovujú ku dňu právoplatnosti rozhodnutia o zrušení osvojenia. Logickým dôsledkom tejto obnovy vzťahov je zánik práv a povinností, ktoré vznikli medzi osvojiteľom a osvojencom právoplatným rozsudkom o osvojení. ZR explicitne uvádza, že dieťaťa nadobudne pôvodné priezvisko, ktoré malo pred osvojením. V prípade, že súd zistí že pôvodný rodičia neplnia, resp. nemôžu plniť rodičovské práva a povinnosti, zasiahne do rodičovských práv a povinností v súlade s ustanovením § 38 ZR a prijme niektoré z opatrení podľa ustanovenia § 44 ZR na zabezpečenie náhradnej starostlivosti pre maloleté dieťa.

Ustanovenie § 108 ZR upravuje zmenu matričného zápisu, ako jeden z dôsledkov osvojenia:

Osvojiteľ sa zapíše v matrike namiesto rodiča osvojenca na základe oznámenia súdu.

- V zmysle tohto ustanovenia má súd voči matrike oznamovaciu povinnosť, po splnení ktorej sa v matrike namiesto pôvodného rodiča zapíše ako rodič osvojiteľ. Po oznámení osvojenia sa teda zmení aj rodný list osvojeného dieťaťa, v súlade s údajmi uvedenými v oznámení súdu o osvojení.

Ustanovenie § 109 ZR upravuje opätovné osvojenie:

Po uplynutí lehoty na zrušenie osvojenia podľa § 107 ods. 1 osvojenie nebráni, aby osvojenec mohol byť znova osvojený.

- Ako sme už v predchádzajúcom výklade uviedli, slovenský právny poriadok pripúšťa možnosť opätovného osvojenia toho istého maloletého dieťaťa. Rovnako ako pri osvojení aj pri opätovnom osvojený musia byť splnené všetky podmienky osvojenia tak, ako sú uvedené vo výklade vyššie. Po uplynutí zákonnej lehoty na zrušenie osvojenia nič nebráni tomu, aby bolo to isté maloleté dieťa znovu osvojené. Uvedené tak predstavuje jedinú možnosť pôvodných rodičov na navrátenie rodinných a právnych väzieb medzi nimi a maloletým dieťaťom, ktoré bolo právoplatne osvojené do pôvodného stavu.

Cieľom začlenenia právneho inštitútu adopcie (osvojenia) do slovenského právneho poriadku bolo zabezpečiť maloletým deťom lepšie životné podmienky. V súlade s uvedeným je pri osvojení legitímnou a základnou požiadavkou najlepší záujem dieťaťa. Osvojenie totiž nemá zabezpečiť osvojiteľovi alebo osvojiteľom dieťa, ale má zabezpečiť dieťaťu adekvátnu starostlivosť, ktorej by sa mu bez osvojenia zrejme nemohlo dostať. Vychádzajúc z uvedeného má osvojenie zabezpečiť pre maloleté dieťa rodinu (aj keď len neúplnú – v prípade osvojenia maloletého dieťaťa osamelou osobu alebo pozostalým manželom). Z tohto dôvodu vznikajú osvojením medzi osvojiteľom a osvojencom rovnaké rodinno-právne vzťahy, aké sú medzi rodičmi a deťmi. Rovnako tak sú osvojením založené rodinno-právne vzťahy medzi príbuznými osvojiteľa a osvojencom. Osvojené dieťa má rovnaké právne postavenie a práva ako vlastné (biologické) dieťa osvojiteľa. Preto nie je možné osvojené dieťa žiadnym spôsobom diskriminovať, či už vo vzťahu k biologickým deťom, alebo inak.

Orgánom oprávneným rozhodovať o adopcii dieťaťa je súd.