Plynutie premlčacej doby pri dlhu bez určenia splatnosti

V prípade záväzkovoprávnch vzťahov platí, že dlh zaniká najmä jeho splnením, pričom musí byť splnený riadne a včas. Zvyčajne si zmluvné strany dohodnú aj splatnosť dlhu, teda do kedy je povinný dlžník svoj dlh splniť, ale nie je tomu tak vždy. V niektorých prípadoch splatnosť neurčuje nielen dohoda zmluvných strán, ale ani právny predpis či rozhodnutie. Pre takéto prípady zákonodarca do Občianskeho zákonníka zakotvil nasledovné: Ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal (§ 563 OZ). Na základe tohto ustanovenia, ak si zmluvné strany nedohodnú splatnosť dlhu, môže veriteľ kedykoľvek vyzvať dlžníka, aby mu dlh vrátil a dlžník je povinný tak urobiť najneskôr nasledujúci deň po tejto výzve. Formu výzvy zákon nepredpisuje. Postačuje preto aj výzva v ústnej forme, avšak v takomto prípade vzniká riziko, že dlžník bude v prípadnom súdnom konaní existenciu výzvy namietať, aby sa tak vyhol svojej povinnosti.

V súvislosti s takýmto spôsobom splatnosti je veľmi dôležité uvedomiť si plynutie premlčacej doby, ktorá je v tomto prípade všeobecná, teda trojročná. Premlčacia doba začína v takomto prípade plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k vzniku dlhu. Uvedený právny názor vychádza z judikátu R 28/1984. Tento právny názor zastávajú súdy a odborná verejnosť aj v súčasnosti.

Jediným odchýlením sa od tohto konštantného právneho názoru doktríny ako aj súdnej praxe bolo rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku so sp. zn. 4 Cdo 146/2008 zo dňa 31.07.2008, podľa ktorého premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr, ako veriteľ vyzve dlžníka na plnenie (podľa tohto rozhodnutia prvým dňom premlčacej lehoty v prípade, ak nie je dohodnutá splatnosť dlhu, začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, v ktorom veriteľ vyzve dlžníka na plnenie).

Toto odchýlenie bolo ale kritizované tak občianskoprávnou teóriou ako aj inými senátmi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a to napr. z nasledovného dôvodu (ktorý uviedol Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd vo svojom rozhodnutí so sp. zn. 17 Co 534/2013 zo dňa 16.10.2013): Ojedinelý opačný názor na posudzovanú otázku plynutia premlčacej doby pri neexistencii dohody o splatnosti dlhu zaujal Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 4Cdo/146/2008 zo dňa 31.07.2008 v tom zmysle, že premlčacia doba na uplatnenie práva v takomto prípade začína plynúť až po splatnosti dlhu po výzve veriteľa, s ktorým sa však odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov nestotožňuje a to najmä z dôvodu, že objektívny charakter začiatku plynutia premlčacej doby na uplatnenie práva, ako tento vyplýva z ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka, robí závislým na subjektívnom rozhodnutí veriteľa vyvolať alebo nevyvolať splatnosť dlhu cestou výzvy na zaplatenie podľa § 563 Občianskeho zákonníka.

Rovnaký názor, ako mal Krajský súd v Banskej Bystrici, má aj Najvyšší súd Českej republiky, ktorý v konaní so sp. zn. 23 Cdo 841/2009 z 18.05.2009 uviedol: „Přijetí názoru o vázanosti počátku běhu promlčecí doby na den splatnosti dluhu a nikoli na den vzniku právního vztahu, ze kterého dlužníku vznikla povinnost k plnění, by znamenalo nepřípustné posunutí počátku běhu promlčecí doby (ve zřejmém rozporu s účelem institutu promlčení) prakticky na neomezenou dobu."

Dôležité je aj to, že rozhodnutie, v ktorom sa NS SR výnimočne odchýlil od inak konštantného právneho názoru bolo prerokované na občianskoprávnom kolégiu NS SR, kde ho hlasovaním toto kolégium odmietlo zverejniť v zbierke - nikdy sa tak nestalo judikátom a uvedené judikáty teda neboli prekonané ani po prijatí tohto rozhodnutia.

Okrem uvedeného je vhodné zdôrazniť, že uvedené právne závery neplatia len v prípade, ak nebola splatnosť dlhu vôbec dojednaná, ale aj v prípade, ak bola dojednaná, ale tak, že sa ponecháva na vôli veriteľa. K tomuto názoru dospela aj česká judikatúra - judikát R 104/2011 (Rozsudek NS z 28. 1. 2011, sp. zn. 33 Cdo 2634/2008), podľa ktorého: Jelikož občanský zákoník neupravuje otázku ujednání o splatnosti dluhu ponechané na vůli věřitele, platí v občanskoprávních vztazích, že věřitel může dlužníka požádat o jeho splnění kdykoliv; z toho pak plyne ten důsledek, že za den rozhodný pro počátek běhu promlčecí doby je třeba považovat den, který následuje po vzniku dluhu.

Autor
JUDr. Milan Ficek, advokát