Vláda SR nariadením č. 284/2020 Z.z. nariadila v rámci vyhláseného núdzového stavu s účinnosťou od 13. októbra 2020 v rámci vyhláseného núdzového stavu schváleného uznesením vlády Slovenskej republiky č. 587 z 30. septembra 2020, uplatňovanie práva pokojne sa zhromažďovať v počte nad 6 osôb, okrem osôb žijúcich v jednej domácnosti, podľa čl. 5 ods. 3 písm. h) ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu.
Podľa daného ustanovenia čl. 5 ods. 3 písm. h) ústavného zákona o bezpečnosti štátu:
V čase núdzového stavu možno v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas podľa závažnosti ohrozenia obmedziť základné práva a slobody a uložiť povinnosti na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území, a to najviac v tomto rozsahu obmedziť alebo zakázať uplatňovanie práva pokojne sa zhromažďovať alebo zhromažďovanie na verejnosti podmieniť povoľovaním,
V prvom rade je diskutabilné, či je dané obmedzenie zákonné, nakoľko nariadenie vôbec neobsahuje časové obmedzenie, ktoré podľa vyššie uvedeného ustanovenia obsahovať musí (nevyhnutný čas). Tiež nie je zrejmé, či počet osôb, ktorý vláda stanovila je skutočne nevyhnutný.
Odhliadnuc od tejto skutočnosti by sme sa mali venovať tomu, čo je zhromažďovanie sa:
Právo pokojne sa zhromažďovať vyplýva z ústavy SR. Podľa čl. 28:
(1) Právo pokojne sa zhromažďovať sa zaručuje.
(2) Podmienky výkonu tohto práva ustanoví zákon v prípadoch zhromažďovania na verejných miestach, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, ochranu verejného poriadku, zdravia a mravnosti, majetku alebo pre bezpečnosť štátu. Zhromaždenie sa nesmie podmieňovať povolením orgánu verejnej správy.
Toto právo v sebe obsahuje právo zvolať zhromaždenie ako aj právo zúčastniť sa ho.
Podľa odbornej literatúry Ústava umožňuje zákonom obmedziť právo pokojne sa zhromažďovať na verejných miestach. Túto formuláciu možno vysvetliť aj tak, že Ústava nedovoľuje obmedziť právo pokojne sa zhromažďovať na miestach, ktoré nie sú verejné alebo naopak, že Ústava je ľahostajná k tomu, či sa právo pokojne sa zhromažďovať na iných ako verejných miestach obmedzí, alebo neobmedzí.
Zhromaždenie je definované v zákone č. 84/1990 Zb. o zhromaždovacom práve, ale len pre účely daného zákona. Tento zákon spresňuje podmienky ústavného práva sa zhromažďovať. Podľa § 1 ods. 2 tohto zákona:
Výkon tohto práva slúži občanom na využívanie slobody prejavu a ďalších ústavných práv a slobôd, na výmenu informácií a názorov a na účasť na riešení verejných a iných spoločných záležitostí vyjadrením postojov a stanovísk. Za zhromaždenie sa podľa tohto zákona považujú aj pouličné sprievody a manifestácie.
Za zhromaždenie, ako ho chápe tento zákon sa nepovažujú zhromaždenia súvisiace s poskytovaním služieb alebo iné zhromaždenia neslúžiace účelu uvedenému v § 1 ods. 2.. Teda napr. aj služba v podobe fitnescentra, obchodov a pod.
Čiže, máme tu ústavné právo sa zhromažďovať, ktoré bližšie definuje osobitný zákon. Právo zhromažďovať sa je politické právo, čiže na neho treba aj takto nazerať. Pojem zhromažďovanie podľa ústavy a osobitného zákona musíme vykladať cez právo vyjadrovať svoje politické a iné postoje.
Ak je realizované v súkromí, tak podmienky zákon neupravuje žiadne. Ak na verejnosti tak áno. V čase núdzového stavu možno zakázať tie zhromaždenia, ktoré sú v súkromí aj tie, ktoré sú na verejnosti. Alebo je možné podmieniť povolením verejné podujatie (ktoré za bežných okolností nepodlieha povoleniu).
Na druhej strane tu máme ústavný zákon o bezpečnosti štátu, ktorý doslovne uvádza možnosť obmedziť alebo zakázať uplatňovanie práva pokojne sa zhromažďovať alebo zhromažďovanie na verejnosti podmieniť povoľovaním.
Pokiaľ ide o súkromné zhromaždenie, to ústava a ani zákon nijako bližšie nerieši. Platí zásada, podľa ktorej čo nie je zakázané, je dovolené, takže v zákone žiadne podmienky nenájdeme.
Podľa nášho právneho názoru, nakoľko je právo zhromažďovať sa právom politickým, nemali by sme ho aplikovať na súkromné stretnutia, ktoré sa týkajú iných činností, než je vyjadrovanie politických, či spoločenských názorov.
Ak ale máme núdzový stav, potom môže vláda zakázať aj takéto zhromaždenie (v súkromí).
Takéto ustanovenie sa však dá vykladať aj tak, že zákon o bezpečnosti štátu má na mysli akékoľvek zhromaždenie bez ohľadu na to, či sa tam riešia politické otázky, alebo nie. Odpoveď by mohol dať jedine ústavný súd, ktorý môže jediný záväzne vykladať ústavu. Treba však povedať, že zásahy do ľudských práv treba vykladať reštriktívne (zužujúco), aby čo najmenej zasahovali do práv osôb.
V tejto súvislosti by sme mohli uviesť napríklad aj to, že podľa takejto logiky (že sa zakázali všetky zhromaždenia, nie len tie politické, či demonštrácie) je potom zhromaždenie predsa aj stretnutie žiakov v triede, kolegov v závode, ľudí v obchode, či na zastávke. Aj to je stretnutie ľudí, ktorí sú tam za istým účelom a netvoria spoločnú domácnosť.
Podľa nášho právneho názoru tak síce vláda môže obmedziť právo sa zhromažďovať, ale toto sa týka politických práv (ako definuje zákon 84/1990 Zb.) a nie stretnutí za iným účelom, napr. za účelom cvičenia, oslavy a pod. Zákaz vydaný vládou tak sám o sebe nezakazuje stretnutia napr. za účelom športu. Toto však môže obmedziť Úrad verejného zdravotníctva, avšak tomuto sa budeme venovať v osobitnom článku.
Z nami vykonanej analýzy tak podľa nášho právneho názoru zákaz zhromažďovania, ktorý vydala vláda sa týka výlučne takých stretnutí, ako sú demonštrácie, manifestácie, pochody a iné stretnutia, kde sa vyjadrujú názory a postoje k spoločenskému dianiu.
Autor
JUDr. Milan Ficek, advokát
