Inštitút dobrých mravov je jedným z najdôležitejších súkromnoprávnych inštitútov. Podľa slovenskej judikatúry ide dokonca o súkromnoprávny princíp (Uznesenie Ústavného súdu SR č.k. IV. ÚS 55/2011-19 z 24. 2. 2011). Význam tohto inštitútu spočíva najmä v tom, že je často jednou z podmienok platnosti, resp. prípustnosti právneho úkonu. Taktiež môže predstavovať dôvod na vrátenie poskytnutého plnenia, napr. § 630 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) Darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy.
V Občianskom zákonníku sa nachádzajú aj ďalšie ustanovenia, ktoré obsahujú inštitút dobrých mravov: § 711 OZ ods.1 písm. c) Prenajímateľ môže vypovedať nájom bytu, ak nájomca alebo ten, kto je členom jeho domácnosti, hrubo poškodzuje prenajatý byt, jeho príslušenstvo, spoločné priestory alebo spoločné zariadenia v dome alebo sústavne narušuje pokojné bývanie ostatných nájomcov alebo vlastníkov bytov, ohrozuje bezpečnosť alebo porušuje dobré mravy v dome; § 3 ods. 1 OZ Výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.; § 469 ods. 1 písm. a) Poručiteľ môže vydediť potomka, ak v rozpore s dobrými mravmi neposkytol poručiteľovi potrebnú pomoc v chorobe, v starobe alebo v iných závažných prípadoch; § 564 OZ Ak je čas plnenia ponechaný na vôli dlžníka, určí ho na návrh veriteľa súd podľa okolností prípadu tak, aby to bolo v súlade s dobrými mravmi.
Definícia
Definíciu dobrých mravov ponúka Uznesenie Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 55/2011-19 z 24. 2. 2011, podľa ktorého dobrými mravmi sú pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku. Podľa Najvyššieho súdu SR sa dobrými mravmi v občianskoprávnych vzťahoch v súdnej praxi rozumie súbor spoločenských, kultúrnych a mravných pravidiel správania, ktorý je v súlade so všeobecne uznávanými vzťahmi medzi ľuďmi a mravnými princípmi spoločenského zriadenia a ktorý v historickom vývoji osvedčil istú nemennosť, vystihujúc podstatné historické tendencie, ktoré sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu základných noriem (Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. apríla 2012, sp. zn. 5 Cdo 26/2011).
Krajský súd v Žiline vyslovil obdobnú definíciu: Dobrými mravmi (boni mores), ktoré sú používané ako kritérium, u ktorého je daný osobitný záujem na ich dodržiavaní, nie sú zákonom definované. V súdnej praxi sú všeobecne posudzované ako obvyklé, poctivé a spravodlivé správanie sa, pričom sú dôležité predovšetkým všetky okolnosti, za ktorých bol právny úkon uzatvorený. Ich obsah spočíva v uvedenom mimoprávnom súbore pravidiel chovania, ktorý je všeobecne uznávaným vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi a rešpektuje právne princípy spoločenského poriadku. V rozpore s dobrými mravmi je právny úkon vtedy, ak odporuje takýmto pravidlám chovania, ktoré povahu právnych noriem samé osebe nemajú. (Krajský súd v Žiline-rozsudok zo 7. júla 2010 sp.zn. 6 Co 319/2009). Súdy v Českej republike ponímajú inštitút dobrých mravov podobne ako v SR: Dobrými mravmi rozumie ustanovenie § 3 ods. 1 OZ súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Týmto normám zásadne neodporuje, ak namieta niekto premlčanie práva uplatňovaného voči nemu, nakoľko inštitút premlčania prispievajúci k istote v právnych vzťahoch je inštitútom zákonným a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa podľa zákona premlčuje. (Uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 31. augusta 2004, sp. zn. 25 Cdo 2648/2003).
V právnej vede existuje ustálený právny názor, že právna norma má byť dostatočne všeobecná, aby dokázala pokryť čo najviac spoločenských vzťahov a regulovať správanie a konanie adresátov právnej normy. Samozrejme nie je možné pokryť úplne všetky spoločenské vzťahy, a preto zákonodarca zakotvil v právnych predpisoch inštitút dobrých mravov, aby tak bolo možné regulovať aj tie spoločenské vzťahy, ktoré žiadna právna norma výslovne nepredvída.
V nasledujúcej časti uvedieme v súdnej praxi najčastejšie riešenú problematiku, týkajúcu sa práve inštitútu dobrých mravov. Ide napríklad o zmluvnú pokutu a jej súlad s dobrými mravmi, neprimeranosť úrokov, rozpor výkonu práv a povinnosti z dobrými mravmi.
Zmluvná pokuta a súlad jej súlad s dobrými mravmi
Zmluvná pokuta je klasický súkromnoprávny inštitút, ktorý slúži ako poistka veriteľovi, pre prípad, že by dlžník odmietal plnil riadne a včas svoju povinnosť. Je upravená v § 544 a nasl. OZ. Túto problematiku riešil Krajský súd v Hradci Králové – pobočka v Pardubiciach. V rozhodnutí zo dňa 13. novembra 2008 č.k. 23 Co 303/2008-89 vyjadril tento právny názor: Odvolací soud s odkazem na dosavadní judikaturu dovodil, že smluvená sazba úroků z prodlení ve smyslu § 369 obchodního zákoníku (dále jen „obch. zák.") ve výši 0,5 % denně z dlužné částky za každý den prodlení s úhradou fakturované částky není v rozporu s dobrými mravy. Odvolací soud při úvaze o platnosti ujednání výše úroků z prodlení se zaplacením dlužné částky přihlédl k postavení účastníků obchodního závazkového vztahu a zejména ke skutečnosti, že podle smlouvy o dodávce, odběru a prodeji tisku nebyla žalovaná povinna platit cenu odebraného tisku, pokud jej jako neprodaný vrátila žalobci. Odvolací soud konstatoval, že povinností žalované bylo dodržovat tento závazkový vztah, a pokud zaměstnanci žalované omylem nevrátili neprodaný tisk, dovodil, že nelze nepřenášet důsledky neplnění povinností zaměstnanců žalované na žalobce.
Najvyšší súd ČR z 18. marca 2010, sp. zn. 23 Cdo 2924/2009 v tej istej veci vyjadril názor, že len pri posudzovaní primeranosti resp. neprimeranosti zmluvnej pokuty sa prihliada aj k dojednanej výške úrokov z omeškania, keďže len zmluvnú pokutu a nie úroky z omeškania môže súd za použitia moderačného práva podľa § 301 Obch. zák. znížiť, a to s prihliadnutím k hodnote a významu zabezpečovanej povinnosti. Súd nemôže použiť moderačné oprávnenie podľa § 301 Obch. zák. založiť len na zistení, že okrem práva na zmluvnú pokutu vznikli oprávnenému ďalšie majetkové práva (napríklad právo na úroky z omeškania) z toho istého porušenia zabezpečovanej povinnosti, bez toho, aby prihliadol k hodnote a významu takejto povinnosti. Pri posudzovaní súladu výšky dojednaných úrokov z omeškania s dobrými mravmi sa neprihliada k dojednanej zmluvnej pokute.
Neprimeranosť dojednaných úrokov
Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR z 26. apríla 2012, sp. zn. 5 Cdo 26/2011 pri dojednávaní úrokov pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke „uspokojí" bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty (odmeny) za užívanie požičanej istiny a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni „ zhodnotiť" obvyklým spôsobom. Nie je možné neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu o peňažnej pôžičke a dohodu o úrokoch z tejto pôžičky často práve z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom, je taká výška úrokov dojednaná podľa § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám, uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Je nepochybné, že neprimerane vysoké úroky, dojednané pri peňažnej pôžičke sú všeobecne považované za odporujúce uznávaným pravidlom správania a vzájomným vzťahom medzi ľuďmi a mravným princípom spoločenského poriadku, a teda sú v rozpore s dobrými mravmi. Požiadavka na neprimerané zmluvné úroky môže za istých okolností v sebe obsahovať i skutkovú podstatu trestného činu úžery, kedy dohoda o neprimeraných úrokoch je neplatná pre rozpor so zákonom, alebo v iných prípadoch pre rozpor s dobrými mravmi.
Najvyšší súd ČR z 27. 10. 2010, sp. zn. 32 Cdo 2773/2009 vyslovil názor, že skutočnosť, či sa dojednanie zmluvných strán o zmluvnom úroku z omeškania prieči dobrým mravom, nemožno posudzovať len podľa výšky dojednanej úrokovej sadzby, ale je treba ju posúdiť vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam prípadu. Konkrétnymi okolnosťami majúcimi vplyv na posúdenie, či dojednanie o úroku z omeškania je v rozpore s dobrými mravmi, sú nielen okolnosti na strane dlžníka, ale aj okolnosti na strane veriteľa, pričom sa treba zaoberať aj dôvodmi, ktoré k dojednaniu konkrétnej výšky úroku z omeškania viedli, okolnosťami, ktoré ich doprevádzali, aj dôvody nesplnenia zabezpečeného záväzku, prípadne aj dopady priznania dojednaného úroku z omeškania na osobu, voči ktorej je uplatňovaný.
Ústavný súd ČR v uznesení sp. zn. II. ÚS 249/97 (U 14/10 SbNU 383) uviedol: Se zřetelem na shora uvedené ústavněprávní zásady, pronikající do tzv. podústavního práva, lze naopak říci, že zásada smluvní volnosti je v daném případě modifikována účelem a smyslem sankčního a motivačního mechanismu institutu úroků z prodlení; jejich použití je možné a zákonné, jejich výše však nemůže být bezbřehá. Pokud bývá v judikatuře zdůrazňováno, že porušení zásad poctivého obchodního styku při uplatnění nároku na úrok z prodlení je nutno zkoumat ve vazbě na konkrétní okolnosti, na zásadu řádného a včasného plnění závazků, a že rozpor právního úkonu s dobrými mravy je třeba posuzovat v každém případě individuálně, s přihlédnutím ke konkrétním okolnostem jednání účastníků v příslušném období a k jejich tehdejšímu postavení, je samozřejmě taková úvaha potud správná, pokud sama výše těchto úroků nemá spíše než motivační charakter právě charakter šikanózní. Částka, kterou je povinen platit subjekt, jenž se dostane do prodlení, odpovídající úroku 182 % ročně, jako je tomu právě ve zkoumaném případě, je již očividně (rovněž) za hranicí, kterou lze považovat podstatě a smyslu daného institutu úroku z prodlení za adekvátní. Na tom nic nemění to, že úroky byly sjednány pro prvních 30 dnů prodlení ve výši 0,1 % a až následně pro delší prodlení byly sjednány úroky ve výši 0,5 %. Rozhodnutí Nejvyššího soudu sp. zn. 21 Cdo 1484/2004, s jehož závěry Ústavní soud souhlasí a který, ač má občanskoprávní charakter a vztahuje se na výši smluvních úroků, a nikoliv úroků z prodlení, je v některých pasážích použitelný i pro daný případ. Nejvyšší soud tam v příslušné právní větě mj. uvedl, že neodpovídá obecně uznávaným pravidlům chování a vzájemným vztahům mezi lidmi a mravním principům společenského řádu, aby dlužník poskytoval věřiteli nepřiměřené nebo dokonce lichvářské úroky; podle Nejvyššího soudu nepřiměřenou, a tedy odporující dobrým mravům, je zpravidla taková výše úroků sjednaná ve smyslu ustanovení § 658 odst. 1 občanského zákoníku, která podstatně přesahuje úrokovou míru v době jejich sjednání obvyklou, stanovenou zejména s přihlédnutím k nejvyšším úrokovým sazbám uplatňovaným bankami při poskytování úvěrů nebo půjček.
Rozpor výkonu práv a povinnosti z dobrými mravmi
Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR z 30. marca 2011, sp. zn. 3 Cdo 144/2010 uvedené ustanovenie umožňuje súdu posúdiť vec v tom smere, či výkon daného subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, že tomu tak nie je, odoprieť právnu ochranu uplatňovaného práva. Aplikácia tohto ustanovenia umožňuje aj zásah do výkonu už existujúceho práva vyplývajúceho z občianskoprávnych vzťahov, nemôže ale viesť ku vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemá totiž vlastnú priamu normotvornú platnosť – upravuje iba spôsob aplikácie a interpretácie iných ustanovení. Ak je určitý úkon absolútne neplatný, nastáva jeho neplatnosť priamo zo zákona už v čase jeho urobenia. Ani pri uplatnení princípov spravodlivosti a dobrých mravov pri výkone práv a povinností nemá súd možnosť dodatočne zvážiť, či absolútnu neplatnosť úkonu „uzná alebo neuzná" (resp. či ju zohľadní alebo nezohľadní). Na dôvod zakladajúci absolútnu neplatnosť právneho úkonu musí súd vždy prihliadnuť, a to aj bez návrhu (z úradnej povinnosti – ex officio).
K otázke vplyvu neplatnosti právneho úkonu na práva dobromyseľných nadobúdateľov sa vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení z 10. februára 2010 sp. zn. I. ÚS 50/10. Poukázal v ňom na zásadu rímskeho práva (nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet), v zmysle ktorej z nepráva nemôže vzniknúť právo. Zdôraznil, že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť. Vo všeobecnosti možno za vlastníka považovať osobu, v prospech vlastníctva ktorej svedčí nadobúdacie konanie („modus") a zodpovedajúci právny titul („titulus"), napríklad zmluva. Pokiaľ „titulus" preukazuje právo inej osoby než „modus", je potrebné určiť, kto je vlastníkom. Za vlastníka je v takom prípade považovaný ten, v prospech práva ktorého svedčí nadobúdací titul. Neplatný právny úkon ale nemá právne následky, aké má platný právny úkon; na jeho základe preto nedochádza k prevodu nehnuteľnosti. I keď v prípade neplatného právneho úkonu o prevode nehnuteľnosti „prevedených" ďalej na iných nadobúdateľov svedčí v prospech týchto ďalších nadobúdateľov „modus", chýba im „titulus". Dobrá viera týchto ďalších nadobúdateľov je významná len potiaľ, že im možno priznať všetky práva a povinnosti oprávneného držiteľa (§ 129 a nasl. Občianskeho zákonníka). Dobrej viere ale súčasný právny poriadok žiadne iné právne následky nepriznáva. Ochrana, ktorú poskytuje nadobúdateľovi, nie je takej intenzity, aby zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne právo. Inými slovami: pokiaľ zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má skutočnosť prevahu nad zápisom v katastri. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva; nemožno preto ani uvažovať o ochrane vlastníckeho práva, hoc i dobromyseľného nadobúdateľa. Rovnako tak nie je možné za uvedeného stavu uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám.
Autor
JUDr. Milan Ficek, advokát
