Odpovede advokáta JUDr. Milan Ficeka na otázky Slovenského pohrebníctva
1. Podľa Občianskeho zákonníka možno dediť zo zákona alebo zo závetu. Aké sú vaše postrehy z praxe - ktorá možnosť prevláda a čomu to pripisujete?
Hoci sa nevedú v súčasnosti žiadne oficiálne štatistiky o počte prípadov, v ktorých sa nadobúda dedičstvo zo zákona a v ktorých zo závetu, z aplikačnej praxe je známe, že prevládajú prípady, keď sa dedičstvo nadobúda zo zákona. Tento stav možno pripísať najmä tomu, že za predchádzajúceho spoločenského zriadenia bolo súkromné vlastníctvo potláčané do úzadia a tomuto zodpovedalo aj vtedajšie znenie Občianskeho zákonníka. Súkromné vlastníctvo upravovali len niektoré záverečné ustanovenia inak pomerne rozsiahle kódexu. Keďže predmetom dedenia bol len majetok v osobnom vlastníctve, samotné dedičské právo nemalo až taký význam ako je tomu dnes. Väčšina majetku totiž bola v socialistickom spoločenskom vlastníctve, ktorý sa nededil. Práve s narastajúcim významom (súkromného) vlastníctva po obnovení demokratického a právneho štátu súvisí aj skutočnosť, že ľudia v súčasnosti začínajú čoraz viac využívať inštitút spísania závetu, hoci ešte stále prevláda v praxi dedenie zo zákona. Táto skutočnosť je spôsobená aj tým, že väčšina poručiteľov je vo vyššom veku, keď väčšinu života prežili v iných, nedemokratických, spoločenských zriadeniach. Najmä starší ľudia nemajú z uvedeného dôvodu až tak silný vzťah k inštitútu vlastníckeho práva, s ktorým bezprostredne súvisí aj nakladanie s ním pre prípad smrti vo forme závetu.
2. Možno zanechaním závetu predísť dedičským sporom? Ktoré typy klientov sa zvyčajne rozhodujú pre túto možnosť?
Pri otázke, či možno zanechaním závetu predísť dedičským sporom je potrebné konštatovať, že odpoveď na túto otázku nie je až taká zrejmá, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Totiž tak ako vznikajú spory v konaní o dedičstve v prípade viacerých dedičov zo zákona, tak spory vznikajú aj pri dedení zo závetu. Treba si totiž predovšetkým uvedomiť, že ak sa poručiteľ rozhodne naložiť so svojím majetkom v závete, spravidla tak robí preto, že buď chce časť svojho majetku odkázať buď iným osobám, ako tie, ktoré by dedili zo zákona (napr. svojím priateľom, známym, prípadne občianskemu združeniu či nadácii) alebo preto, že chce osobám, ktoré by síce dedili aj zo zákona, určiť väčší či menší diel, ako by im pripadol pri dedení zo zákona. Teda aj keby sa na prvý pohľad mohlo zdať, že spísaním závetu je možné predísť vzniku sporov, nie je to v praxi až tak bežné. Aj pri spísaní závetu sú totiž osoby, v ktorých je závet v prospech a osoby, ktoré by nadobudli väčší podiel z majetku, prípadne aspoň nejaký podiel len pri dedení zo zákona. V aplikačnej praxi sa preto najmä takéto osoby, ktoré sa cítia ukrátené poručiteľom snažia jeho závet napadnúť. Osoby, ktoré boli v závete zahrnuté, prípadne vo väčších podieloch ako by im prislúchal zo zákona budú naopak spravidla tvrdiť, že závet je platný. Z týchto okolností vznikajú následne medzi závetnými či zákonnými dedičmi rôzne spory.
Z uvedeného súčasne vyplýva, v ktorých prípadoch bude mať pre poručiteľa spísanie závetu najväčší význam – budú to prípady, keď poručiteľ chce, aby jeho majetok zdedili aj iné osoby ako tie, ktoré by dedili zo zákona (majetok môže odkázať nielen iným fyzickým, ale aj právnickým osobám – napríklad nadáciám, občianskym združeniam a pod.). Rovnako sa spísanie závetu využíva, ak chce poručiteľ dedičom, ktorý by síce dedili aj zo zákona, inak určiť veľkosť ich dedičských podielov oproti stavu, keby dedili zo zákona. Napokon poručiteľ môže využiť spísanie závetu aj vtedy, ak chce určitú konkrétnu vec zo svojho majetku odkázať konkrétnemu (či už aj zákonnému alebo len závetnému) dedičovi.
3. Možno počas života meniť závet a majetok, ktorý niekomu odkážeme? Je to niečím obmedzené, alebo čím sa treba riadiť?
Každý poručiteľ, ktorý sa rozhodne prejaviť svoju vôľu v závete, môže túto vôľu až do svojej smrti kedykoľvek a bez obmedzenia meniť. Poručiteľ môže jednak spísať nový závet a v ňom nanovo určiť dedičov ako aj dedičské podiely celého svojho majetku. Týmto úkonom priamo zo zákona zaniká skorší závet. Rovnako môže poručiteľ svoj skorší závet odvolať, pričom toto odvolanie musí byť urobené v rovnakej forme, v akej bol spísaný závet. Teda ak poručiteľ spísal závet vo forme notárskej zápisnice, aj odvolanie tohto závetu musí opäť urobiť vo forme notárskej zápisnice. Napokon, v prípade závetu spísaného vlastnou rukou alebo v inej písomnej forme (teda okrem závetu spísaného vo forme notárskej zápisnice) je možné jeho zrušenie aj tým, že poručiteľ jednoducho zničí listinu, na ktorej bol závet spísaný.
Pre úplnosť možno aj uviesť, že nie je vylúčené, aby existovalo popri sebe viac platných závetov. Pokiaľ sa tieto závety navzájom nebudú vylučovať, budú považované všetky urobené závety za platné, pokiaľ jeden z týchto závetov poručiteľ nezruší vyššie uvedeným spôsobom. Ako príklad z praxe možno uviesť situáciu, keď poručiteľ zriadi závet, ktorého predmetom bude len určenie dedičov a ich podielov k rodinnému domu s pozemkom poručiteľa. Neskôr ale poručiteľ môže nadobudnúť napríklad ešte ďalšie pozemky, ktoré bude chcieť taktiež odkázať v závete. V takomto prípade by sa teda v prípade smrti poručiteľa postupovalo vo vzťahu k týmto nehnuteľnostiam podľa obidvoch závetov a ostatný majetok poručiteľa by sa dedil zo zákona. Občiansky zákonník totiž umožňuje aj kombinované dedenie, keď sa časť majetku dedí zo závetu a zvyšná časť majetku (nezahrnutá do závetu) sa dedí zo zákona. Nie je teda možné, aby poručiteľ v závete odkázal časť majetku (presne v závete určeného) len jednému dedičovi a aby sa na tomto základe tento dedič domáhal aj všetkého ostatného majetku poručiteľa. V týchto prípadoch sa v závete neurčený majetok dedí zo zákona.
4. Na čo si dať pozor pri písaní závetu, aby bol platný? Čo všetko musí obsahovať - je tam nejaká formulka, aby bolo jasné, čo dotyčný a komu odkazuje?
Nevyhnutnou náležitosťou každého závetu (teda bez ohľadu na to, v akej forme ho poručiteľ robí) je ustanovenie dedičov. Ak by totiž písomný prejav poručiteľa nesmeroval k určeniu dediča ako svojho právneho nástupcu, nešlo by o závet. Rovnako musí byť v každom závete uvedený dátum, kedy bol podpísaný. Neplatný je aj spoločný závet viacerých poručiteľov.
V závete ďalej poručiteľ môže (ale na rozdiel od určenia dedičov nemusí) určiť aj ich podiely, alebo veci a práva, ktoré im majú pripadnúť. Ďalšie požiadavky pre to, aby bol závet platný vychádzajú z toho, že poručiteľ nemôže v závete určiť, aby určitá osoba patriaca do okruhu zákonných dedičov nededila (tzv. negatívny závet). Toto je totiž možné urobiť len samostatným právnym úkonom – vydedením. Rovnako je potrebné, aby poručiteľ v závete neurčoval žiadne príkazy určené dedičom. Poručiteľ nemôže v závete napríklad prikazovať dedičovi, aby použil dedičstvo alebo jeho časť určitým spôsobom, alebo aby dedič niečo vykonal (napr. príkaz o spôsobe vypravenia pohrebu, udržiavania hrobu, o spôsobe užívania dedením nadobudnutej veci, o zákaze jej predaja, zaťaženia a pod.). Ak by tak aj urobil, závet by bol síce platný, ale tieto príkazy by nemali žiadne právne následky. Rovnako poručiteľ nesmie v závete opomenúť neopomenuteľných dedičov – teda svojich potomkov, samozrejme za predpokladu, že ich samostatným právnym úkonom platne nevydedil. Poručiteľ môže rovnako v závete uviesť okrem uvedených obligatórnych náležitostí aj ďalšie ustanovenia, ktoré nemajú právnu povahu.
Ďalšie náležitosti nevyhnutné pre platnosť závetu úzko súvisia s tým, aké najčastejšie chyby sa pri dedení zo závetu vyskytujú, preto sú uvedené v odpovedi na ďalšiu otázku.
5. Aké najčastejšie chyby sa vyskytujú pri dedení zo zákona či zo závetu? Na čo treba myslieť?
Pri spisovaní závetu je potrebné myslieť predovšetkým na to, že hoci základnou obsahovou náležitosťou je len určenie dedičov, aby bol závet platný, musia byť splnené aj ďalšie podmienky, ktoré sa líšia v závislosti od toho, v akej forme poručiteľ závet robí.
V prípade vlastnoručného závetu musí byť úplne celý závet napísaný a podpísaný vlastnou rukou, inak je neplatný.
V prípade závetu zriadeného inak než vlastnou rukou (v praxi pôjde o prípady, keď si poručiteľ napr. spíše závet doma na počítači a potom ho vytlačí) je potrebné, aby nielen tento závet po vytlačení poručiteľ podpísal vlastnou rukou, ale súčasne Občiansky zákonník vyžaduje, aby pred dvoma svedkami súčasne prítomnými výslovne prejavil, že listina obsahuje poslednú vôľu poručiteľa. Na znak toho, že tak poručiteľ urobil, obaja svedkovia podpisujú spolu s poručiteľom takto zriadený závet. V týchto prípadoch je potrebné, aby svedkovia boli osoby spôsobilé na právne úkony, ktoré nie sú nevidomé, nepočujúce, poznajú jazyk, v ktorom je závet zriadený. Svedkami nemôžu byť osoby, ktoré poručiteľ v závete určil za svojich dedičov. Práve tieto náležitosti nie sú v praxi často krát splnené, čo v konečnom dôsledku spôsobuje absolútnu neplatnosť takéhoto závetu a rovnako vedie k vznikom sporov medzi dedičmi a osobami, ktoré mali dediť zo závetu.
Jednoznačne však možno odporučiť v praxi najčastejší spôsob zriadenia závetu, a to vo forme notárskej zápisnice. V týchto prípadoch totiž notár s bohatými skúsenosťami v dedičskom práve z konaní o dedičstve vie poručiteľovi poskytnúť potrebnú právnu pomoc potrebnú na to, aby bol závet platný, spĺňal všetky predpísané náležitosti a súčasne v ňom prejavená vôľa poručiteľa bola v súlade s jeho skutočnou vôľou vo vzťahu k nakladaniu s majetkom pre prípad svojej smrti.
6. Keď dostaneme od rodičov dar napríklad v hodnote 20-tisíc eur, ako sa to prejaví pri započítaní v rámci dedičstva? Je jedno, či zanechajú závet, alebo budeme dediť zo zákona?
V prípade, ak poručiteľ počas svojho života daroval svojim dedičom určitý majetok (a nešlo o bežné darovanie), tak za určitých okolností notár ako súdny komisár v konaní o dedičstve započíta tento dar do dedičského podielu príslušného dediča. Za dar v uvedenom zmysle sa pritom považuje všetko, čo dedič dostal bezodplatne od poručiteľa za jeho života. Občiansky zákonník ale rozlišuje podmienky, kedy je možné takéto započítanie, označované ako kolácia, urobiť, a to v závislosti od toho, či sa dedí zo zákona alebo zo závetu.
Pri dedení zo zákona notár započítava dary poručiteľa vtedy, ak sa dedičia nedohodnú na vyporiadaní dedičstva. Avšak pri dedení zo závetu je notár viazaný poručiteľovou vôľou prejavenou v závete v tom zmysle, že pri dedení zo závetu notár započítava dary iba vtedy, ak poručiteľ dal na to v závete príkaz (ide o jediný príkaz s právnymi účinkami, ktorý môže poručiteľ v závete urobiť) alebo ak by inak obdarovaný dedič bol oproti neopomenuteľnému dedičovi (teda potomkovi poručiteľa za predpokladu, že nebol vydedený) neodôvodnene zvýhodnený.
Ak poručiteľ teda v závete nedal príkaz na započítanie, možno ho pri dedení zo závetu urobiť len v záujme neopomenuteľných dedičov, ak by v porovnaní s nimi bol obdarovaný dedič zo závetu neodôvodnene zvýhodnený.
Z uvedeného porovnania teda jednoznačne vyplýva, že k započítaniu pri dedení zo závetu dochádza len za pomerne prísne stanovených podmienok, vyplývajúcich predovšetkým z vôle poručiteľa. Naopak, pri dedení zo zákonu k započítaniu dochádza vždy, ak sa dedičia nedohodnú na vyporiadaní dedičstva. Ak teda poručiteľ spisuje závet preto, lebo chce svojmu dedičovi odkázať určitý majetok, ktorému počas života bezodplatne daroval nad rámec bežného darovania určitý majetok, možno odporučiť, aby v závete nedával príkaz na započítanie. Tento príkaz by totiž v konečnom dôsledku mohol ukrátiť daného dediča, čo by bolo v rozpore s vôľou poručiteľa.
7. Z akých dôvodov v dedičskom konaní dedičia najčastejšie napadajú závety? Stretli ste sa počas vašej praxe s nejakými spormi tohto typu?
V aplikačnej praxi sa v konaniach o dedičstve, v ktorých sa dedí buď výlučne alebo čiastočne zo závetu sa vyskytujú prípady, keď sa najmä zákonní dediči snažia napadnúť závet zriadený poručiteľom (o ktorom mnohokrát ani nemajú počas života poručiteľa vedomosť, ale jeho existenciu zistia napr. až od notára po vykonanom šetrení v notárskej centrálnej evidencii závetov). Ide najmä o tých zákonných dedičov, pre ktorých by bolo z majetkového hľadiska výhodnejšie, aby sa dedičstvo dedilo zo zákona.
Najčastejšie dôvody, z ktorých najmä zákonní dediči napádajú platnosť závetu sa týkajú už vyššie uvedených základných náležitostí, ktoré sa pre platnosť toho-ktorého druhu závetu vyžadujú. Známe sú napr. prípady, keď bola napádaná neplatnosť závetu zriadeného v písomnej forme inak než vlastnou rukou z dôvodu, že svedkovia nemali Občianskym zákonníkom ustanovenú spôsobilosť na to, aby svedkami mohli byť. Rovnako bývajú napádané vlastnoručné závety napríklad z dôvodu, že dedičia či iné osoby s právnym záujmom na veci tvrdia, že závet nebol spísaný vlastnou rukou poručiteľa, prípadne jeho časť nebola spísaná poručiteľom. V týchto prípadoch dochádza k pomerne zdĺhavým súdnym konaniam, v ktorých je potrebné vykonať pomerne náročné znalecké dokazovanie. Najmenej napádané sú závety spísané vo forme notárskej zápisnice. V týchto prípadoch je totiž z dôvodu, že závet spisuje kvalifikovaná osoba – notár vysoko pravdepodobné, že bude spĺňať všetky predpísané náležitosti. Notár súčasne predstavuje pri zriadení závetu určitý verejný prvok, charakteristický svojou nezávislosťou a odborným výkonom funkcie. To, že notár nemá žiadny záujem na určitom rozdelení majetku poručiteľa vyvracia možné pochybnosti existujúce pri zriaďovaní iných typov závetov. Napríklad pri vlastnoručnom závete spísanom poručiteľom je totiž na rozdiel od závetu vo forme notárskej zápisnice vyššia pravdepodobnosť, že pri jeho písaní niekto na poručiteľa určitým spôsobom pôsobil či vyvíjal nátlak.
8. Od júla nadobudol účinnosť nový Civilný mimosporový poriadok - aké novinky zaviedol do dedičského konania, konkrétne pokiaľ ide o závety? Objasnite nám to.
Hoci Civilný mimosporový poriadok priniesol do konania o dedičstve viacero významných, predovšetkým procesných zmien, je potrebné uviesť, že vo vzťahu k závetom nemá nová právna úprava výraznejšie právne dôsledky.
Rovnako je potrebné uviesť, že Civilný mimosporový poriadok mení len dedičské právo procesné – teda mení sa len samotný priebeh konania o dedičstve. V oblasti dedičského práva hmotného – teda v oblasti, ktorá upravuje podmienky dedenia zo závetu, podmienky platnosti závetu, druhy závetu, dedenie zo zákona, jednotlivé dedičské skupiny či podmienky vydedenia nedošlo k žiadnym zmenám.
Drobnou zmenou, ktorú priniesol Civilný sporový poriadok vo vzťahu k závetom je to, že uvedený zákon výslovne upravuje, na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy to, že notár je povinný umožniť v konaní o dedičstve nahliadnuť do závetu tým, ktorý osvedčia, že majú na tom právny záujem. Do tohto okruhu osôb budú spravidla patriť zákonní dediči – manželka, potomkovia, rodičia a pod.
Ďalšou drobnou zmenou vo vzťahu k závetom je to, že zistenie stavu a obsahu závetu už nerobí ten notár, u ktorého je závet uložený, ale notár, ktorý je súdom poverený na vedenie konania o dedičstve.
Vo vzťahu k závetom nová právna úprava neprináša žiadne ďalšie podstatné zmeny.
9. Aké pravidlá platia v prípade, ak chceme ponechať majetok nezvyklým spôsobom, napríklad cirkvi, nadáciám, neziskovkám atď. - treba to uviesť v závete, alebo na čo myslieť? Sú časté takéto prípady?
Prípady, v ktorých prenechávajú poručitelia svoj majetok iným subjektom, ako svojím príbuzným, či iným blízkym osobám (napr. svojím partnerom, ak nežili v manželskom zväzku a pod.) sú stále pomerne zriedkavé.
Na druhej strane je potrebné uviesť, že v tomto smere je naša právna úprava dedičského práva pripravená aj na takéto situácie a umožňuje poručiteľovi, aby v závete určil za dediča svojho majetku, prípadne jeho časti aj právnickú osobu. Jedinou podmienkou v týchto prípadoch je, aby v závete poručiteľ dediča dostatočne určito identifikoval. Súčasne dedič – iný ako fyzická osoba musí mať právnu subjektivitu. Tou disponuje pomerne široký okruh subjektov, ktorým ju priznáva právny poriadok. Najčastejšie ide o obchodné spoločnosti, občianske združenia, nadácie, cirkvi a iné náboženské spoločnosti a pod.
Súčasne je potrebné uviesť, že na rozdiel od fyzickej osoby, ktorá môže dediť tak zo zákona ako aj zo závetu, ak poručiteľ chce, aby jeho majetok (resp. jeho časť) dedila právnická osoba, toto je možné výlučne tak, že ju za dediča určí v závete. Právnická osoba nemôže byť za súčasnej právnej úpravy nikdy dedičom zo zákona.
10. Prípad z praxe - v susednom Česku prišiel niekoľkým neziskovým organizáciám email so závetom, ktorý im odkázal darca v hodnote desiatok stotisíc korún. Pred odoslaním správy spáchal samovraždu. Je takýto notársky overený závet platný, keď ide vlastne o neznámych obdarovaných, nie blízkych príbuzných? Deje sa niečo podobné aj na Slovensku - odkazujú sa také veľké sumy skôr cudzím, či príbuzným?
Ako už bolo uvedené vyššie, podmienky platnosti každého z troch typov závetu sú presne stanovené Občianskym zákonníkom. Ak by sa stal v Slovenskej republike prípad podobný v Česku – teda ak by poručiteľ rozposlal závet spísaný e-mailom určitým subjektom, v ktorom by ich určil za dedičov, by nebol platný, keďže nespĺňa požiadavky platnosti žiadneho z typov závetov.
Opačný prípad by ale nastal v prípade, ak by bol závet spísaný napríklad vo forme notárskej zápisnice, bol by riadne uložený u notára a zapísaný v notárskej centrálnej evidencii závetov a scan tohto závetu by bol rozposlaný určeným dedičom, ktorým by ich poručiteľ informoval o tom, že ich za dedičov určil.
Rovnako je potrebné uviesť, že slovenský právny poriadok nevyžaduje, aby poručiteľ poznal tých, ktorých určuje za dedičov. Ak poručiteľ dostatočne určite identifikuje svojich dedičov, závet je v tomto smere platný. To platí tak o fyzických osobách ako aj o právnických osobách. Preto je možné, aby poručiteľ v závete určil za dediča napríklad aj občianske združenie (a to uvedením jeho názvu, sídla, registračného čísla, pod ktorým je zapísané v príslušnom registri), ktoré si náhodne vybral na internete, hoci s ním nikdy žiadnym spôsobom neprišiel do styku.
Rovnako z aplikačnej praxe sú známe v drvivej väčšine prípady, keď poručitelia odkazujú majetok svojim blízkym a príbuzným. Prípady, kedy poručitelia určujú v závete za dedičov rôzne právnické osoby alebo cudzie osoby sú pomerne ojedinelé a výnimočné.
11. Ako je v prípade závetu medzi blízkymi žijúcimi v jednej domácnosti - partnermi. Tam zrejme dedenie zo zákona nie je možné vôbec. Ako teda takéto situácie riešiť?
Na úvod je potrebné uviesť, že aj v prípadoch, keď partneri alebo iné blízke osoby žijú spolu v spoločnej domácnosti, je za určitých ďalších okolností možné, aby aj tieto osoby dedili zo zákona.
Ak ľudia žijúci spolu v partnerskom zväzku v spoločnej domácnosti (teda mimo manželstva) nespíšu závet, je nutné uviesť, že v prípade smrti jedného z partnerov dedí druhý partner len v prípade, ak poručiteľ nemá žiadne deti. V prípade dedenia zo zákona totiž platí určitá postupnosť – najskôr sa dedí v jednej dedičskej skupine a až v prípade, ak nie sú splnené podmienky na dedenie v danej skupine (napr. neexistuje žiadny dedič, alebo je dedičom len manželka pričom v 1. skupine manželka sama dediť nemôže), dedí sa podľa nasledovnej skupiny. V 1. dedičskej skupine sú deti a manžel/ka.
Preto ak má poručiteľ deti, zo zákona zdedia celý majetok jeho deti a partner/ka nededí nič, hoci by s ním žila po určenú dobu v spoločnej domácnosti. V praxi ide o jednu z najčastejších situácií, v ktorých možno jednoznačne odporučiť partnerom spísať závet v prípade, ak chcú zabezpečiť v prípade svojej smrti aj druhého partnera. Bez spísania závetu, v ktorom by poručiteľ zahrnul aj partnera alebo partnerku by totiž zo zákona partner zdedil majetok iba v prípade, že poručiteľ nemá žiadne deti (za deti sa považujú pritom nielen deti z partnerského, manželského zväzku, ale všetky detí, ktorých je poručiteľ rodičom). Ak ale poručiteľ aj nemá deti, a preto by sa dedilo podľa druhej dedičskej skupiny, podľa ktorej sú dedičmi aj osoby, ktoré s poručiteľom pred smrťou žili najmenej rok v spoločnej domácnosti, v druhej dedičskej skupine sú okrem týchto osôb dedičmi aj rodičia poručiteľa a manžel poručiteľa. Každý pritom dedí rovnakým dielom, manžel však vždy najmenej polovicu dedičstva. Preto ak napríklad žijú obidvaja rodičia poručiteľa a poručiteľ je ženatý (hoci by aj bol fakticky v dlhoročnom stabilnom partnerskom zväzku so svojou partnerkou) manželka by zdedila polovicu majetku a potom po 1/3 by zdedil otec poručiteľa, matka poručiteľa a partnerka. Jednoznačne preto možno odporučiť aj v týchto prípadoch (najmä ak je poručiteľ ženatý) spísanie závetu, najvhodnejšie vo forme notárskej zápisnice u notára. Poručiteľ totiž nemôže opomenúť pri dedení len svoje deti, svoju manželku ale môže a ak prejaví takúto vôľu, manželka nezdedí nič.
12. Kedy môže majetok prepadnúť štátu a aké podmienky tam musia byť dodržané? Sú niečím tunajšie podmienky zaujímavé - prišiel si štát na pekné peniaze v takýchto prípadoch v predchádzajúcich rokoch?
Je nevyhnutné, aby právna úprava riešila aj situáciu, keď by dedičstvo poručiteľa nenadobudol žiadny dedič, a to ani zo závetu a ani zo zákona.
V európskom kontinentálnom právnom systéme sa uvedené situácie riešia prostredníctvom inštitútu odúmrte, ktorú nadobúda štát. Z uvedeného konštruovania tohto inštitútu vyplýva, že štát v týchto prípadoch nededí – nie je dedičom, ale dedičstvo mu pripadá ako odúmrť.
Dedičstvo sa stáva odúmrťou, ktorú nadobúda do svojho vlastníctva štát v týchto prípadoch: a) ak poručiteľ nezanechal ani závetných ani zákonných dedičov, b) ak poručiteľ síce závet zanechal, ale závet je neplatný a dedičia zo zákona nie sú, c) ak poručiteľ nezanechal zákonných dedičov a jediný dedič zo závetu dedičstvo nenadobudne (napr. preto, že ho odmietol) alebo d) ak poručiteľ nezanechal závet a zákonní dedičia dedičstvo nenadobudnú.
Rovnako teória dedičského práva pozná aj tzv. čiastočnú odúmrť (týkajúca sa len časti dedičstva), ku ktorej dôjde v prípade, že: a) poručiteľ urobil platný závet len o časti svojho majetku a nezanechal zákonných dedičov a b) ak niektorý z dedičov zo závetu nenadobudne dedičstvo a niet zákonných dedičov. V týchto prípadoch časť dedičstva nadobudne štát ako odúmrť a časť dedičia zo závetu či zo zákona.
Nakoľko štát nezverejňuje štatistické informácie o tom, v koľkých prípadoch nadobudol dedičstvo ako odúmrť a akú hodnotu tento majetok mal, nie je možné zodpovedať na otázku týkajúcu sa informácie o veľkosti majetku, ktorý štát v uplynulých rokoch nadobudol ako odúmrť.
13. Akým typom zosnulým najčastejšie môže prepadnúť majetok - sú to úplne bezdetní, alebo tých čo tu nemajú korene? Koho si pod tým možno predstaviť?
Z vyššie uvedených podmienok za ktorých dochádza k tomu, že dedičstvo nadobúda štát ako odúmrť vyplýva, že pôjde najčastejšie o prípady, keď poručitelia nemajú žiadnych zákonných dedičov a dedičstvo ani v závete neodkázali inej osobe. Nakoľko súčasná právna úprava rozlišuje pri dedení zo zákona až štyri dedičské skupiny s relatívne široko upraveným okruhom osôb ako zákonných dedičov, pričom za dedičov určuje predovšetkým blízkych príbuzných či osoby, s ktorými poručiteľ žil v spoločnej domácnosti. Poručiteľ teda nebude mať žiadnych zákonných dedičov v žiadnej dedičskej skupine najmä vtedy, ak nemá už žiadnych blízkych príbuzných – manžela, žiadne deti, vnukov, pravnukov, súrodencov, rodičov, starých rodičov, tety a ujov či osoby, s ktorými žil v spoločnej domácnosti a starali sa spolu s poručiteľom o domácnosť alebo s poručiteľom žili v spoločnej domácnosti a boli naňho odkázaní svojou výživou. Občiansky zákonník zámerne určil takýto relatívne široký okruh dedičov z dôvodu, aby v praxi len veľmi výnimočne nastal stav, keď by poručiteľ nemal žiadneho zákonného dediča a ani závetného dediča.
Ak ale poručiteľ skutočne nemá žiadneho zákonného dediča, jednoznačne mu možno odporučiť spísanie závetu v ktorom by určil za dedičov napríklad svojich blízkych, ktorý sa oňho starali, prípadne s ktorými sa dohodol na tom, že mu po jeho smrti obstarajú pohreb a podobne.
14. Čo sa deje následne s majetkom, ktorý takto štát získa? Rozpredáva sa, napríklad ak ide o nehnuteľnosť, alebo kam smerujú takéto peniaze?
Žiaľ na otázku, ako štát nakladá s majetkom, ktorý nadobúda ako odúmrť nie je možné z dôvodu, že ani tieto informácie štát nezverejňuje, nie je možné odpovedať.
Z právneho hľadiska možno k tomuto len uviesť, že právny poriadok Slovenskej republiky v súčasnosti neurčuje žiadny spôsob, akým by mal štát s takto nadobudnutým majetkom naložiť – či ho napr. predať alebo ho použiť na rôzne verejnoprospešné účely (napr. v prípade nehnuteľností ich využiť ako školské zariadenia, domovy dôchodcov, sociálne služby a pod.). V tomto smere však možno jednoznačne odporučiť, aby boli tieto otázky predmetom právnej úpravy príslušných zákonov.
Autor
JUDr. Milan Ficek, advokát
