Otázka: Zamestnávateľ mi neposlal výplatu

Dobrý deň. Chcem sa spýtať, ako mám postupovať, keď mi zamestnávateľ neposlal výplatu a dlhuje mi už značnú sumu peňazí. Neustále mi pošle len zálohu a sľubuje, že doplatí. Momentálne mi neposlal ani cent a chcem ho nahlásiť na všetkých príslušných úradoch, pretože sa jedná o podvodníka. Nie som si istý, ako mám v situácii pokračovať. Môj problém je aj ten, že mám výplatné pásky, ale peniaze som nedostal.

Odpoveď: Zamestnávateľ mi neposlal výplatu

Dobrý deň,

ďakujeme za Vašu otázku ku ktorej si dovoľujeme zaujať nasledovný právny názor.

Problematiku nevyplatenie mzdy je možné posudzovať z rôznych hľadísk a následne je možné postupovať podľa rôznymi spôsobmi. 

Pracovnoprávna rovina

V prvom rade podľa ustanovenia čl.  3 Zákonníka práce Zamestnanci majú právo na mzdu za vykonanú prácu, na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, na odpočinok a zotavenie po práci. Zamestnávatelia sú povinní poskytovať zamestnancom mzdu a utvárať pracovné podmienky, ktoré zamestnancom umožňujú čo najlepší výkon práce podľa ich schopností a vedomostí, rozvoj tvorivej iniciatívy a prehlbovanie kvalifikácie. Tento článok je preklopený do zákonného ustanovenia § 118 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého Zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu. Paragraf 129 ods. 1 Zákonníka práce následne ustanovuje, že Mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo inak. 

Ak Vám zamestnávateľ nevyplatil mzdu, porušuje tým ustanovenia Zákonníka práce. V takom prípade na neho môžete podať podnet Inšpektorátu práce, ktorý prešetrí tieto skutočnosti, zistí o aké porušenie ide a v akom rozsahu. Následne môže zamestnávateľovi uložiť pokutu.

Nevyplatenie mzdy je okrem vyššie uvedeného aj dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnanca. Vyplýva to z ustanovenia § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, v zmysle ktorého 

Zamestnanec môže pracovný pomer okamžite skončiť, ak zamestnávateľ mu nevyplatil mzdu, náhradu mzdy, cestovné náhrady, náhradu za pracovnú pohotovosť, náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca alebo ich časť do 15 dní po uplynutí ich splatnosti.

Občianskoprávna rovina

Predpisy občianskeho práva je možné použiť na vymáhanie Vašej pohľadávky. Tým, že Vám zamestnávateľ nevyplatil splatnú mzdu, vznikol mu voči Vám dlh. Okrem samotného dlhu od neho môžete požadovať aj úroky z omeškania. V prípade podania žaloby, je v žalobe potrebné označiť sporové strany, predmet konania, opísať rozhodujúce skutočnosti, ktoré odôvodňujú Váš nárok. V neposlednom rade je potrebné súdu uviesť čoho sa domáhate (zaplatenia akej sumy sa domáhate). Svoje tvrdenia musíte preukázať dôkazmi (najmä pracovná zmluva a všetky dodatky, výplatné pásky a pod.). Súd Váš nárok posúdi a rozhodne. Po právoplatnosti rozhodnutia a nadobudnutí jeho vykonateľnosti môžete, ak dlžník nezaplatí, návrh na vykonanie exekúcie.

Trestnoprávna rovina

Nevyplatenie mzdy môže byť za splnenia zákonných povinností aj trestným činom. Podľa ustanovenia § 214 Trestného zákona 

(1) Kto ako štatutárny orgán právnickej osoby alebo fyzická osoba, ktorá je zamestnávateľom, alebo ich prokurista nevyplatí svojmu zamestnancovi mzdu, plat alebo inú odmenu za prácu, náhradu mzdy alebo odstupné, na ktorých vyplatenie má zamestnanec nárok, v deň ich splatnosti, hoci v tento deň mal peňažné prostriedky na ich výplatu, ktoré nevyhnutne nepotreboval na zabezpečenie činnosti právnickej osoby alebo činnosti zamestnávateľa, ktorý je fyzickou osobou, alebo vykoná opatrenia smerujúce k zmareniu vyplatenia týchto peňažných prostriedkov, potrestá sa odňatím slobody až na tri roky.

(2) Odňatím slobody na jeden rok až päť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1

a) a spôsobí ním väčšiu škodu,

b) z osobitného motívu, alebo

c) voči viac ako desiatim zamestnancom.

(3) Odňatím slobody na tri roky až osem rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 a spôsobí ním značnú škodu.

(4) Odňatím slobody na sedem rokov až dvanásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 a spôsobí ním škodu veľkého rozsahu.

Dovoľujem si uviesť právny názor Krajského súdu v Bratislave, ktorý sa venoval výkladu tohto trestného činu:

"I. Zo zne­nia for­mál­nych zna­kov zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho pod­ľa § 214 ods. 1 Tr. zák.  je zrej­mé, že tres­tným či­nom nie je len sa­mot­ná sku­toč­nosť, že za­mes­tná­va­teľ ne­vyp­la­tí svoj­mu za­mes­tnan­co­vi v deň ich splat­nos­ti mzdu, či od­stup­né na kto­rých vy­pla­te­nie mal za­mes­tna­nec ná­rok. To pla­tí bez­pod­mie­neč­ne v prí­pa­doch, v kto­rých za­mes­tná­va­teľ ne­má fi­nan­čné pros­tried­ky na ich vý­pla­tu, na­koľ­ko v ta­kých­to prí­pa­doch ob­jek­tív­ne nie je schop­ný us­po­ko­jiť mzdo­vé ná­ro­ky za­mes­tnan­ca. Po­kiaľ za­mes­tná­va­teľ dis­po­nu­je dos­ta­toč­ným ob­je­mom fi­nan­čných pros­tried­kov v deň splat­nos­ti mzdy, či od­stup­né­ho, tak je­ho tres­tná zod­po­ved­nosť za ich ne­vyp­la­te­nie za­mes­tnan­co­vi je pod­mie­ne­ná tým, že tie­to fi­nan­čné pros­tried­ky ne­vyh­nut­ne ne­pot­re­bo­val na za­bez­pe­če­nie svo­jej čin­nos­ti. V ta­kých­to prí­pa­doch mož­no tres­tnú zod­po­ved­nosť za­mes­tná­va­te­ľa vy­vo­dzo­vať len v prí­pa­de, ak tá­to pod­mien­ka ne­nas­ta­ne. Uve­de­né vy­plý­va z to­ho, že zna­kom zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho je aj znak tý­ka­jú­ci sa okol­nos­ti, že za­mes­tná­va­teľ pe­ňaž­né pros­tried­ky „ne­vyh­nut­ne ne­pot­re­bo­val na za­bez­pe­če­nie (svo­jej) čin­nos­ti“. Tak ako kaž­dý znak zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty ža­lo­va­né­ho tres­tné­ho či­nu, aj ten­to znak mu­sí vy­ply­núť z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia ne­po­chyb­ne.

II. Po­kiaľ pro­ku­rá­tor ako aj poš­ko­de­ný po­čas tres­tné­ho ko­na­nia na­mie­ta­li, že spo­loč­nosť dis­po­no­va­la v ča­se splat­nos­ti mzdy a od­stup­né­ho pe­ňaž­ný­mi pros­tried­ka­mi na ich vý­pla­tu, pre­to­že 22 za­mes­tnan­com vy­pla­ti­la mzdu, tak je pot­reb­né zo­pa­ko­vať, že exis­ten­cia fi­nan­čných pros­tried­kov v ča­se splat­nos­ti mzdy ne­zak­la­dá tres­tnop­ráv­nu zod­po­ved­nosť za spá­chanie tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho. Tá je to­tiž pod­mie­ne­ná a nas­tu­pu­je len ale­bo až v prí­pa­de, ak ne­doš­lo k vý­pla­te mzdy za­mes­tnan­co­vi ho­ci za­mes­tná­va­teľ fi­nan­čné pros­tried­ky ne­vyh­nut­ne ne­pot­re­bo­val na za­bez­pe­če­nie svo­jej čin­nos­ti. Sku­toč­nosť, že za­mes­tná­va­teľ vy­pla­tí mzdu 22 za­mes­tnan­com, kto­rí sú s ním v pra­cov­nom po­me­re mož­no ozna­čiť za ne­vyh­nut­né pou­ži­tie fi­nan­čných pros­tried­kov spo­loč­nos­ti na chod spo­loč­nos­ti. Z čis­to eko­no­mic­ké­ho hľa­dis­ka ob­chod­nej spo­loč­nos­ti to­tiž spo­loč­nosť pra­cov­nú čin­nosť svo­jich za­mes­tnan­cov ne­vyh­nut­ne pot­re­bu­je na svo­ju ďal­šiu čin­nosť. Prá­ve pre­to, v prí­pa­de ne­dos­tat­ku dis­po­ni­bil­ných zdro­jov, se­lek­tu­je svo­je vý­dav­ky s tým, že ne­vyp­lá­ca tie, kto­ré „mô­žu poč­kať“, te­da nap­rík­lad aj mzdo­vé ná­ro­ky svo­jich bý­va­lých za­mes­tnan­cov. Ide cel­kom ur­či­te o ko­na­nie proti­práv­ne, av­šak nie je, sa­mo ose­be, ko­na­ním tres­tným, pre­to­že skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho ob­sa­hu­je aj znak spo­čí­va­jú­ci v tom, že za­mes­tná­va­teľ pe­ňaž­né pros­tried­ky ne­vyh­nut­ne ne­pot­re­bu­je na za­bez­pe­če­nie svo­jej čin­nos­ti.

III. Po­kiaľ ide, vo všeo­bec­nos­ti, o prob­le­ma­ti­ku tý­ka­jú­cu sa to­ho, ke­dy za­mes­tná­va­teľ „ne­vyh­nut­ne ne­pot­re­bu­je pe­ňaž­né pros­tried­ky na za­bez­pe­če­nie čin­nos­ti práv­nic­kej oso­by ale­bo čin­nos­ti za­mes­tná­va­te­ľa, kto­rý je fy­zic­kou oso­bou“, tak je pot­reb­né uviesť, že je spra­vid­la ná­roč­né po­sú­diť, či za­mes­tná­va­teľ sku­toč­ne „ne­vyh­nut­ne pot­re­bo­val“ pe­ňaž­né pros­tried­ky na za­bez­pe­če­nie svo­jej čin­nos­ti, res­pek­tí­ve, či iš­lo o ta­kú si­tuáciu, pri kto­rej mal za­mes­tná­va­teľ up­red­nos­tniť všet­ky mzdo­vé ná­ro­ky za­mes­tnan­cov (a to aj bý­va­lých), pre­to­že pe­ňaž­né pros­tried­ky „ne­vyh­nut­ne ne­pot­re­bo­val“ na za­bez­pe­če­nie svo­jej čin­nos­ti. Tak­mer vždy sa to­tiž tá­to otáz­ka po­su­dzu­je s nie­koľ­ko roč­ným od­stu­pom, pri­čom hra­ni­ca me­dzi „ne­vyh­nut­ne pot­re­bo­val“ a „ne­vyh­nut­ne ne­pot­re­bo­val“ je veľ­mi úz­ka a nie­ke­dy zá­vi­sí len na tom, či za­mes­tná­va­teľ správ­ne ale­bo nes­práv­ne sub­jek­tív­ne (pod­ľa svoj­ho úsud­ku a čas­to aj za ur­či­té­ho pod­ni­ka­teľ­ské­ho ri­zi­ka) vy­hod­no­til otáz­ku za­bez­pe­če­nia svo­jej pod­ni­ka­teľ­skej čin­nos­ti. Za­mes­tná­va­teľ ne­vyh­nut­ne pot­re­bu­je pe­ňaž­né pros­tried­ky na za­bez­pe­če­nie svo­jej čin­nos­ti hlav­ne vte­dy, ak by bez ich vy­na­lo­že­nia moh­lo dôjsť k bez­pros­tred­né­mu oh­ro­ze­niu čin­nos­ti za­mes­tná­va­te­ľa."