V zmysle § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka možno vlastníctvo veci nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom. Dar možno jednoducho vymedziť ako predmet darovacej zmluvy, pričom predmetom môže byť všetko, čo môže byť spôsobilé byť predmetom iných občianskoprávnych vzťahov. Darovať je teda možné hnuteľné veci aj nehnuteľnosti, práva, majetkové hodnoty, spoluvlastnícke podiely, a pod. Najčastejšie sa bude jednať o hmotnú vec, ktorú prenecháva darca obdarovanému. Typickým znakom darovacej zmluvy je jej bezodplatnosť a dobrovoľnosť.
Darovaciu zmluvu definujú § 628 až 630 Občianskeho zákonníka. Ako už bolo vyššie spomenuté, darovacou zmluvou darca niečo prenecháva, alebo sľubuje obdarovanému, a to bezodplatne. Rozoznávame dve formy, a teda darovacia zmluva môže byť vo forme reálneho právneho úkonu (k odovzdaniu a prevzatiu dochádza bezprostredne po sebe a spravidla na tom istom mieste) alebo vo forme konsenzuálneho právneho úkonu (strany síce prejavia vôľu uzavrieť darovaciu zmluvu a darca prisľúbi odovzdať dar obdarovanému, no k odovzdaniu a prevzatiu dochádza neskôr). Veľmi častým je uzavretie darovacej zmluvy konkludentne, teda mlčky. Napríklad odovzdanie kľúčov od domu znamená, že predmetom darovacej zmluvy nie je samotný kľúč ale predmetný dom. Zákon vyžaduje pri darovacej zmluve obligatórnu písomnú formu v dvoch prípadoch. Po prvé ak je predmetom darovacej zmluvy nehnuteľnosť a po druhé ak je jej predmetom majetkový prospech, ktorý nie je obdarovanému odovzdaný, resp. poskytnutý a ním prevzatý priamo pri darovaní, ale má sa plniť neskôr. V tomto prípade môže ísť aj o hnuteľnú vec. Ak by písomná forma darovacej zmluvy v týchto prípadoch chýbala, spôsobilo by to absolútnu neplatnosť tejto zmluvy. Neplatnosť darovacej zmluvy spôsobuje aj to, ak sa má darovacia zmluva plniť až po smrti darcu. Môžeme teda tvrdiť, že darovacia zmluva sa zaraďuje do kategórie právnych úkonov inter vivos (medzi živými).
Paragrafy 629 a 630 Občianskeho zákonníka uvádzajú dva prípady, kedy je možné vrátiť dar: 1.Vrátenie daru zo strany obdarovaného a 2.Požiadavka vrátenia daru od obdarovaného zo strany darcu. Odborná verejnosť považuje inštitút vrátenia daru v podstate za odstúpenie od zmluvy, čo môžeme považovať za logické, nakoľko odstúpenie od zmluvy je jednostranným právnym úkonom, a teda nevyžaduje súhlas druhej strany na jeho uskutočnenie. Rovnako ani pri vrátení daru nie je potrebný súhlas druhej strany.
Vrátenie daru zo strany obdarovaného
§ 629 OZ Darca je povinný pri ponuke daru upozorniť na vady, o ktorých vie. Ak má vec vady, na ktoré darca neupozornil, je obdarovaný oprávnený vec vrátiť.
Je dôležité uvedomiť si, že toto ustanovenie možno uplatniť len v prípade, ak sa jedná o vady, na ktoré darca neupozornil. Gramatickým a logickým výkladom tohto ustanovenia môžeme teda vyvodiť záver, že je bezpredmetné či o nich darca vedel alebo nie. Ak však darca s vadami obdarovaného oboznámil, a ten aj napriek nim akceptoval darcov návrh na uzavretie darovacej zmluvy, nie je oprávnený vrátiť dar a oprieť sa pritom o toto ustanovenie. Možnosť vrátiť dar darcovi však netrvá neobmedzený čas. Obmedzením je všeobecná, trojročná premlčacia lehota v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Výkladom tohto ustanovenia sa môžeme dopracovať k záveru, že obdarovaný môže darcovi vrátiť dar v podstate do troch rokov od momentu kedy, sa dozvedel o tom, že vec má vadu a mohol reálne vec vrátiť darcovi (mohol právo vykonať po prvý raz).
Požiadavka vrátenia daru od obdarovaného zo strany darcu
§ 630 OZ Darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy.
Toto ustanovenie rieši opačnú situáciu, a síce ak darca požaduje dar späť od obdarovaného. Právnym dôvodom, na základe ktorého sa môže darca domáhať vrátenia daru je správanie obdarovaného voči darcovi a členom jeho rodiny, ktoré porušuje dobré mravy. Čo si pod porušením dobrých mravov môžeme predstaviť? Napríklad hrubé či hanlivé urážky, psychický nátlak, fyzické násilie, neposkytnutie potrebnej pomoci a iné. V zmysle tohto ustanovenia, takéto nevhodné správanie sa neviaže len na darcu, ale aj na členov jeho rodiny. Tu sa však vynára otázka čo presne myslel zákonodarca pod legislatívnym pojmom „člen rodiny“? Pravdepodobne tým mienil blízke osoby, podľa § 116 OZ, v zmysle ktorého Blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu. Každopádne, v prípade ak nastanú skutkové okolnosti podľa § 630 OZ je darca oprávnený požadovať vrátenie daru od obdarovaného, čo je rovnako ako pri vrátení daru podľa § 629 OZ, forma jednostranného právneho úkonu. Právny vzťah z darovania v takomto prípade zaniká momentom doručenia tejto požiadavky/výzvy obdarovanému. Zaujímavosťou je, že túto výzvu na vrátenie daru je možné urobiť v akejkoľvek forme, inak povedané nie je potrebná písomná forma, dokonca ani ak sa jedná o nehnuteľnosť. Podľa ustálenej judikatúry Právo darcu domáhať sa vrátenia daru nevzniká pri prostej nevďačnosti obdarovaného voči darcovi, ani pri menej významnom porušení dobrých mravov zo strany obdarovaného. Za hrubé porušenie dobrých mravov obdarovaným nemožno považovať napr. predaj darovanej veci cudzej osobe, alebo nenavštevovanie darcu pri príležitosti sviatkov a jeho životných jubileí. (R 31/1999). Rovnako tak, je ustálený aj názor súdov, že za právne relevantné považuje iba také správanie sa obdarovaného, ktoré sa objektívne prejavilo. Pritom nie je rozhodujúci subjektívny pocit a úsudok darcu (R 61/1997).
Obdarovaný je v takomto prípade povinný vrátiť všetko, čo bolo predmetom darovacej zmluvy. Ak obdarovaný už dar nemá, je povinný vyplatiť darcovi peňažnú náhradu z titulu bezdôvodného obohatenia, podľa § 451 a nasl. OZ. V prípade ak sa jednalo o vec, ktorá produkuje aj nejaké plody, či úžitky, je obdarovaný povinný vydať darcovi aj tie. Jedná sa však len o tie úžitky, ktoré vznikli v čase, keď obdarovaný porušoval dobré mravy nevhodným správaním voči darcovi a členom jeho rodiny. Rozhodovacia prax súdov uvádza, že pokiaľ ide o vrátenie darovanej nehnuteľnosti, darca sa môže domáhať jej vypratania, ak sú splnené podmienky pre vrátenie daru (R 38/1992).
Dôležitým poznatkom je tiež to, že právo požadovať vrátenie daru, je viazané výlučne na darcu, a teda nie je možné domáhať sa vrátenia daru po smrti darcu jeho dedičmi.
Zhrnutie
Na základe vyššie uvedeného môžeme vyvodiť záver, že vrátenie daru či už zo strany darcu alebo obdarovaného je jednostranným právnym úkonom, ktorý je možné považovať v podstate akoby za odstúpenie od zmluvy, konkrétne od darovacej zmluvy. Zákon nevyžaduje súhlas druhej strany. Právny vzťah, ktorý vznikol z darovania zanikne po splnení dvoch podmienok. Po prvé musia byť splnené zákonné dôvody, ktoré oprávňujú zmluvnú stranu požiadať o vrátenie daru a po druhé je nutné, aby sa s prejavom vôle (žiadosťou o vrátenie daru) mohla oboznámiť druhá strana. Inak povedané momentom doručenia tohto právneho úkonu zaniká právny vzťah z darovania.
Autor
JUDr. Milan Ficek, advokát
