Dobrý deň, máte potrebné rozlíšiť dve veci, ktoré sa v praxi často zamieňajú: hmotnoprávneho opatrovníka (zákonného zástupcu) podľa Občianskeho zákonníka a procesného opatrovníka ustanoveného len pre konkrétne súdne konanie. Ak je dedič rozsudkom súdu obmedzený v spôsobilosti na právne úkony, spravidla mu súd v tom istom rozsudku ustanoví opatrovníka ako zákonného zástupcu. Komentár výslovne uvádza, že fyzickým osobám s obmedzenou (alebo odňatou) spôsobilosťou musí súd ustanoviť zákonného zástupcu a tým je opatrovník podľa § 27 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka . Ak sa nepodarí nájsť vhodnú fyzickú osobu (typicky príbuzného), súd má ustanoviť tzv. verejného opatrovníka, ktorým môže byť obec (mesto) trvalého pobytu opatrovanca alebo jej zariadenie s právnou subjektivitou; komentár zároveň zdôrazňuje, že ide o riešenie, ktoré má byť skôr výnimkou, ale pri absencii vhodnej osoby má súd postupovať bez omeškania.
Procesný opatrovník je niečo iné: ide o zástupcu „len na procesné úkony“ v konkrétnom konaní pred súdom a nemá postavenie zákonného zástupcu podľa Občianskeho zákonníka; jeho oprávnenia sú limitované na úkony voči súdu a nesmie za zastúpeného robiť hmotnoprávne úkony mimo konania (napr. uzatvárať zmluvy).
Ustanovenie procesného opatrovníka má slúžiť na reálnu ochranu záujmov osoby, nie iba na „urýchlenie konania“ alebo zníženie záťaže orgánu, ktorý koná.
Z toho vyplýva rozhodujúci záver k Vášmu prípadu: ak dedič už má ustanoveného hmotnoprávneho opatrovníka (zákonného zástupcu) podľa rozhodnutia o obmedzení spôsobilosti, štandardne má v dedičskom konaní konať tento opatrovník; ustanovenie ďalšieho procesného opatrovníka má prichádzať do úvahy len v typických procesných situáciách, ktoré komentár spája s potrebou procesnej ochrany (napr. neznámy dedič alebo neznámy pobyt podľa pravidiel dedičského konania), alebo pri kolízii záujmov medzi zákonným zástupcom a zastúpeným.
Samotná skutočnosť, že „niet blízkej osoby“, je dôvodom pre ustanovenie verejného opatrovníka (obce) ako hmotnoprávneho opatrovníka v opatrovníckej veci, nie automaticky dôvodom, aby v dedičskom konaní namiesto toho ustanovili procesného opatrovníka z radov súdnych úradníkov.
K Vašej konkrétnej námietke, že „notár mal stanoviť obec a obec nekontaktoval“, považujem za právne rozhodujúce toto: ustanovenie opatrovníka (či už hmotnoprávneho alebo procesného) je úkonom súdu, nie obce ani „výberom“ notára podľa voľnej úvahy; pri verejnom opatrovníkovi komentár výslovne pracuje s tým, že súd ustanoví obec (mesto) trvalého pobytu, ak sa nepodarí nájsť vhodnú fyzickú osobu.
Ak teda v skutočnosti dedič nemá ustanoveného hmotnoprávneho opatrovníka a túto rolu nikto nevykonáva, potom „obídenie“ obce (ako typického verejného opatrovníka) môže byť problém, lebo tým nemusí byť zabezpečené riadne zákonné zastúpenie osoby s obmedzenou spôsobilosťou.
Ak však dedič hmotnoprávneho opatrovníka už má, potom otázka „ustanovenia obce“ v tejto dedičskej veci nie je automaticky správne riešenie; v takom prípade by sa skôr posudzovalo, či bol dôvod ustanoviť ešte aj procesného opatrovníka (napr. kolízia záujmov, alebo iná procesná potreba).
Ak chcete napadnúť ustanovenie procesného opatrovníka: zdôraznite, že ustanovenie procesného opatrovníka má zabezpečiť skutočnú ochranu záujmov zastúpeného, nie len formálne „odbehnutie“ konania, a že pri osobe s obmedzenou spôsobilosťou má štandardne existovať a reálne pôsobiť hmotnoprávny opatrovník ako zákonný zástupca; ak vhodná osoba nie je, súd má ako verejného opatrovníka ustanoviť obec trvalého pobytu (resp. jej zariadenie s právnou subjektivitou).