Smrť osoby a náhrada nemajetkovej ujmy

 

Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 4Cdo 139/2011 zo dňa 30.10.2012

 

Tento článok sa bude venovať rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR vo veci smrti osoby a náhrady nemajetkovej ujmy.

Smrť blízkej osoby a náhrada nemajetkovej ujmy (alebo aj náhrada škody) prichádzajú do úvahy vo veľkom množstve prípadov, najmä v súvislosti s cestnou premávkou. Na cestách ročne zomrú stovky ľudí (podľa štatistického úradu je to okolo 300 ročne), z toho desiatky ľudí zahynú v dôsledku zavinenia cudzej osoby. Pozostalí často ani netušia, že majú nárok na náhradu nemajetkovej ujmy.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len NS SR) dňa 30.10.2012 vydal rozhodnutie 4Cdo 139/2011, v ktorom sa venoval otázkam a problematike ochrany osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy. Ochrane osobnosti sa venujú § 11 až § 16 zákona č. 40/1964 Zb. (Občiansky zákonník). Podľa týchto ustanovení má fyzická osoba právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Po smrti fyzickej osoby patrí uplatňovať právo na ochranu jej osobnosti manželovi a deťom, a ak ich niet, jeho rodičom. Kto neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti spôsobí škodu, zodpovedá za ňu podľa ustanovení tohto zákona o zodpovednosti za škodu.

Čo sa vlastne stalo?

Prípad ktorého sa rozsudok týka sa stal v roku 2007. Išlo o dopravnú nehodu, pri ktorej vodič motorového vozidla na prechode pre chodcov narazil do dôchodkyne, čím jej spôsobil zranenia, ktorým neskôr podľahla. Pozostalí žiadali z titulu zásahu do práva na súkromie a rodinný život, náhradu nemajetkovej ujmy. V tomto prípade išlo o štyroch pozostalých - rodičia a dvaja súrodenci. Návrh na náhradu nemajetkovej ujmy podali všetci štyria.

Okresný súd Trnava

Dňa 24.05.2007 vodič motorového vozidla nevenoval svoju pozornosť plne riadeniu motorového vozidla a ani situácii v cestnej premávke. Z toho dôvodu si nevšimol chodkyňu, ktorá prechádzala po prechode pre chodcov. Následne do nej narazil prednou ľavou stranou vozidla, čím jej spôsobil zranenia, ktorým neskôr podľahla a zomrela. Z toho dôvodu žiadali pozostalí náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch na základe zásahu do práva na súkromie a rodinný život. Okresný súd v Trnave sa stotožnil navrhovateľmi (rodičia a dvaja súrodenci) v tom, že ide o zásah do práva na súkromie a rodinný života a že medzi navrhovateľmi a nebohou boli silné a intenzívne vzťahy, nakoľko všetci bývali v spoločnej domácnosti, a teda sa denne stretávali, a preto pociťujú jej smrť ako intenzívny zásah. Navrhovatelia tiež tvrdili, že tvorili s nebohou fungujúce rodinné spoločenstvo s dobre vyvinutými vzťahmi a citovými väzbami a v dôsledku jej smrti teraz pociťujú nervozitu, úzkosť, smútok, zúfalstvo a šok. Jej smrťou stratili možnosť viesť s ňou súkromný život. Protiprávnym konaní odporcu došlo k nezvratnej deštrukcii týchto väzieb a tým aj zásahu do ich osobnostných práv. Navyše ich trauma je už neodstrániteľná. Súd sa však nestotožnil so sumou, ktorú žiadali navrhovatelia. Štyria navrhovatelia žiadali zaplatiť dvom z nich 10.000,- € a 15.000,- € ďalším dvom. Súd však priznal sumy 6.000,- a 2.000,-€. Súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že nebol preukázaný výrazný zásah do ich osobnostných práv, nakoľko sa im nezhoršil ani zdravotný stav ani spoločenské či pracovné postavenie. Taktiež vzal do úvahy vek, postavenie a majetkové pomery odporcu, ktorý mal 29 rokov, nemal ukončené štúdium a živili ho rodičia. Ak by teda súd prisúdil náhradu nemajetkovej ujmy spolu vo výške 50.000,- € mimoriadne by tým sťažil odporcovi jeho ďalší život. Súd dodal, že odporca bol právoplatne odsúdený za trestný čin, ktorý spáchal, navyše im ponúkol plnenie vo výške 250.000,- Sk, ktoré odmietli. Súd zobral na zreteľ aj fakt, že nebohej namerali v krvi v čase nehody 0,59 promile.

Ako prebiehalo konanie na Krajskom súde v Trnave

Krajský súd sa stotožnil s rozhodnutím Okresného súdu v právnom posúdení veci, v tom že prišlo k nezvratnej deštrukcii medziľudských väzieb, tvoriacich základ a rámec súkromného života navrhovateľov. Skutočnosť, že smrť nebohej nemala za následok psychologické alebo psychiatrické liečenie podľa Krajského súdu v Trnave nie je relevantné na preukázanie mimoriadneho zásahu. S okresným súdom sa nezhodol v časti náhrady nemajetkovej ujmy a priznal rodičom nebohej obom po 15.000,- €. Hlavným dôvodom priznania takejto sumy rodičom nebohej bola skutočnosť, že strata dieťaťa je pre rodiča vždy mimoriadnym zásahom. Podľa názoru Krajského súdu v Trnave smrťou dcéry bola narušená celistvosť rodiny, bolo zasiahnuté do súkromného a rodinného života, pričom následky sú trvalé a neodstrániteľné, pričom v dôsledku tragickej smrti dcéry pri dopravnej nehode došlo k nesmierne závažnej ujme, spočívajúcej v strate milovaného dieťaťa, čím sú rodičia ochudobnení aj do budúcna o rodinný život, táto spočíva aj v citovej strate, keď smrťou dcéry stratili jej lásku a radosť s ňou prežívanú. Krajský súd sa tiež nestotožnil v názore okresného súdu v tom, že majetkové pomery odporcu sú nedostatočné, a tvrdí, že majetkové pomery nemôžu mať vplyv na povinnosť nahradiť nemajetkovú ujmu. Navyše súdny znalec potvrdil, že nebohá vstupom na vozovku neohrozila odporcu ako vodiča motorového vozidla, a podľa Krajského súdu na vznik dopravnej nehody nemal vplyv ani alkohol prítomný v krvi nebohej. Ako jedinú príčinu nehody videl Krajský súd nesprávnu techniku jazdy, ktorá zapríčinila oneskorenú reakciu, včasne nezastavenie vozidla a zranenie nebohej.

Následne sa vec dostala na Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Proti rozhodnutiu Krajského súdu v Trnave podal odporca dovolanie na Najvyšší súd SR. Navrhol vec zrušiť a vrátiť ju Krajskému súdu na ďalšie konanie. Ako dôvod dovolania uviedol, že ide o nesprávne právne posúdenie veci. Odporca namietal, Krajský súd určil neprimerane vysokú sumu ako náhradu nemajetkovej ujmy, a tú nijakým spôsobom neodôvodnil a neuviedol ako k nej dospel a zdôraznil pritom, že súd nebral vôbec do úvahy to, že ju nemá z čoho zaplatiť. Poukázal na fakt, že Krajsky súd nezohľadnil prítomnosť 0,59 promile alkoholu v krvi nebohej v čase nehody, taktiež že nezohľadnil jeho právoplatné odsúdenie za trestný čin. Nakoniec uviedol, že vzhľadom na to, že auto bolo povinne zmluvne poistené (zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla) nie je pasívne legitimovaný účastníkom.

Najvyšší súd SR preskúmal, či odporca podal dovolanie včas a či je dovolanie prípustné. Po dôkladnom posúdení veci dospel Najvyšší súd SR k záveru, že Krajský súd v Trnave vec posúdil z právneho hľadiska správne, čím sa nepotvrdil dovolací dôvod odporcu a síce že Krajský súd posúdil vec právne nesprávne. Na základe toho Najvyšší súd SR dovolanie odporcu zamietol. Vo svojom rozhodnutí však analyzoval postup Krajského súdu aby mohol dospieť k záveru či správne posúdil predmet sporu. K námietke odporcu, v ktorej tvrdil, že súd mu určil neprimeranú sumu náhrady nemajetkovej ujmy sa NS SR vyjadril, že určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch súdom neustanovuje zákon žiadne medze. Pre určenie tejto výšky náhrady nemajetkovej ujmy však § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka zakotvuje taxatívne dve kritéria:

  1. závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a
  2. okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo

Pričom podľa NS SR čím závažnejšia je ujma čo do svojej intenzity i svojho trvania, tým vyššia by mala byť aj čiastka peňažného zadosťučinenia. Čo sa týka okolností, podľa NS SR vždy musia byť zisťované okolnosti nielen na strane pôvodcu zásahu, ale aj na strane postihnutej osoby, konkrétne, napríklad, aký je podiel samotnej postihnutej osoby na priebehu činnosti pôvodcu vyusťujúcej do neoprávneného zásahu). Druhé kritérium (okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo), je podľa NS SR stanovené zámerne veľmi všeobecne tým, že by malo byť uplatnené vo vzťahu ako k postihnutej fyzickej osobe, tak k osobe, ktorá neoprávnený zásah spôsobila (napr. či išlo na strane pôvodcu neoprávneného zásahu len o určitú ľahkú nedbanlivosť alebo naopak o úmysel. Na základe toho potom môže súd voľnou úvahou a po dôkladnom zvážení všetkých okolností dospieť k sume ako náhrady nemajetkovej ujmy. Jediným mantinelom čo sa týka výšky nemajetkovej ujmy je žalobný návrh (petit), v ktorom navrhovateľ jasne uvedie požadovanú sumu. Podľa NS SR bol zásah do práv preukázaný už samotným právoplatným odsúdením odporcu podľa § 149 ods. 1 a 2 písm. a/ Trestného zákona právoplatným trestným rozsudkom uznaný vinným z prečinu usmrtenia dcéry a sestry navrhovateľov, keď ako vodič spôsobil z nedbanlivosti dopravnú nehodu, následkom ktorej dcéra a sestra navrhovateľov zahynula. Najvyšší súd sa stotožnil s názorom Krajského súdu v Trnave keď potvrdil, že skutočnosť prítomnosti 0,59 promile alkoholu v krvi nebohej v čase nehody je bezpredmetná vzhľadom na správne právne posúdenie veci a navyše súdny znalec v trestnom konaní jednoznačne uviedol dôvod dopravnej nehody, a síce nesprávnu techniku jazdy, ktorá zapríčinila oneskorené reakcie a následnú zrážku. Taktiež potvrdil správnosť posúdenia veci Krajským súdom, keďže podľa NS SR mal preukázanú ujmu predovšetkým s prihliadnutím na príbuzenský vzťah navrhovateľov ako najbližších rodinných príslušníkov nebohej, u ktorých bola prítomnosť najintenzívnejších interpersonálnych väzieb na výsostne emocionálnom základe nespochybniteľná, podľa voľnej úvahy správne ustálil aj výšku priznanej nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľom. Potvrdil aj názor Krajského súdu v tom, že majetkové pomery odporcu nemôžu mať vplyv na priznanú výšku nemajetkovej ujmy.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody svojho rozhodnutia. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Neopodstatnená je i námietka dovolateľa o nedostatku jeho pasívnej legitimácie v danom spore, keďže náhrada nemajetkovej ujmy je v tomto prípade krytá povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Neopodstatnenosť tejto námietky odporcu vyplýva zo zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý rozsah poistenia zodpovednosti zakotvuje v § 4, v ktorom však náhrada nemajetkovej ujmy zahrnutá nie je. Najvyšší súd teda dovolanie odporcu zamietol, a preto platí rozhodnutie Krajského súdu v Trnave.

http://www.nsud.sk/data/att/25381_subor.pdf



Podobné články z rovnakej oblasti práva: