Odpoveď: Príspevok na výživu rozvedeného manžela
Dobrý deň. Vaša otázka smeruje k uplatneniu inštitútu príspevku na výživu rozvedeného manžela.
Relevantná právna úprava:
Podľa ustanovenia § 72 zákona o rodine platí, že:
„(1) Rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť, môže žiadať od bývalého manžela, aby mu prispieval na primeranú výživu podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov.
(2) Ak sa bývalí manželia nedohodnú, určí rozsah príspevku na výživu na návrh niektorého z nich súd. Prihliadne pritom aj na príčiny, ktoré viedli k rozvratu vzťahov medzi manželmi.
(3) Príspevok na výživu rozvedeného manžela možno priznať najdlhšie na dobu piatich rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode. Súd môže výnimočne túto dobu predĺžiť, ak rozvedený manžel, ktorému súd príspevok priznal, nie je z objektívnych dôvodov schopný sám sa živiť ani po uplynutí tejto doby, najmä ak ide o toho manžela, ktorému bolo v konaní o rozvod manželstva zverené do osobnej starostlivosti dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom, alebo o manžela, ktorý má sám dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav vyžadujúci sústavnú opateru.“
Podľa ustanovenia § 73 zákona o rodine platí, že:
„Právo na príspevok na výživu zanikne, ak oprávnený manžel uzavrie nové manželstvo alebo ak povinný manžel zomrie.“
Príspevku na výživu rozvedeného manžela a jeho uplatnenie:
V zásade platí, že spolu so zánikom manželstva zanikajú všetky práva a povinnosti medzi bývalými manželmi. Zaniká teda aj ich vzájomná vyživovacia povinnosť medzi manželmi, ktorá existovala počas trvania manželstva a jej účelom bolo zabezpečiť rovnakú životnú úroveň obom manželom.
V súlade s citovanou právnou úpravou však môže výnimočne (za splnenia zákonných hmotnoprávnych predpokladov) a v obmedzenej miere trvať vyživovacia povinnosť aj medzi rozvedenými manželmi, a to v podobe príspevku na výživu rozvedeného manžela.
Už zo samotnej povahy veci vyplýva, že tento inštitút je možné uplatniť až po rozvode manželstva. Návrh na určenie tohto príspevku sa teda nepredkladá počas rozvodového konania ,ale až po tom, čo nadobudne rozsudok o rozvode manželstva právoplatnosť. V opačnom prípade by totiž išlo o nedôvodný, resp. predčasne podaný návrh.
V súvislosti s príspevkom na výživu rozvedeného manžela je potrebné uvedomiť si, že jeho účelom je zabezpečenie primeranej výživy pre toho z manželov, ktorý nie je schopný sám sa živiť (tento príspevok teda nie je určený na zabezpečenie rovnakej životnej úrovne rozvedených manželov tak, ako tomu bolo počas trvania manželstva).
Základným predpokladom na priznanie tohto príspevku je nedostatočná schopnosť rozvedeného manžela sám sa živiť a s tým súvisiaca odkázanosť na pomoc bývalého manžela.
Trvanie povinnosti prispievať rozvedenému manželovi na výživu je však časovo obmedzená na dobu najviac piatich rokov odo dňa právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva. Na návrh oprávneného manžela je možné túto dobu predĺžiť. Musí ísť však o rozvedeného manžela, ktorý nie je z objektívnych dôvodov schopný sám sa živiť ani po uplynutí zákonnej doby, najmä ak ide o toho manžela, ktorému bolo v konaní o rozvod manželstva zverené do osobnej starostlivosti dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom alebo o manžela, ktorý má sám dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav vyžadujúci sústavnú starostlivosť.
Právo na príspevok zanikne, ak rozvedený manžel uzavrie nové manželstvo a aj v prípade, ak povinný manžel zomrie.
Relevantná rozhodovacia prax súdov:
Podľa R 53/1968 platí, že: „Schopnosť rozvedeného manžela sám sa živiť neurčujú iba jeho zárobkové schopnosti a možnosti, ale aj jeho majetkové pomery; pravda, v rámci úvahy, či a v akej miere je nevyhnutná výživa rozvedeného manžela zabezpečená z vlastného majetku, prihliadne súd aj k celkovým pomerom rozvedeného manžela, k druhu majetku, k účelu, na ktorý je určený a pod.“
Podľa R 39/1968 platí, že: „Zákon o rodine odlišuje zreteľne i rozsahom vyživovaciu povinnosť medzi rozvedenými manželmi od vyživovacej povinnosti medzi manželmi (§ 92 ods. 1 a § 91 ods. 2 zákona o rodine – teraz § 72 ods. 1 a § 71 ods. 1 zákona o rodine; pozn. autora). Výšku príspevku na výživu rozvedeného manžela určujú popri schopnostiach a možnostiach povinného rozvedeného manžela len nevyhnutné potreby rozvedeného manžela, ktorý nie je schopný sám sa živiť.“
Podľa rozhodnutia ÚS SR sp.zn. II. ÚS 385/2013 platí, že: „V ďalšej namietanej skutočnosti, že navrhovateľka podala návrh predčasne, odvolací súd uvádza, že s týmto názorom sa nestotožňuje. Odvolací súd má za to, že zo znenia ust. § 72 ods. 2 zákona o rodine vyplýva, že ak sa bývalí manželia nedohodnú, určí rozsah príspevku na výživu na návrh niektorého z nich súd. Zákon tu však nepredpisuje žiadnu formu dohody, s nesplnením si tejto povinnosti nespája žiadne následky, takže môže byť uvedený úkon urobený aj ústne a tiež nie je uvedené, že musí byť pred podaním návrhu. Zákon totiž uvádza, že ak sa nedohodnú, určí príspevok súd, neuvádza, že ak sa nedohodnú, tak sa môže podať návrh. Z celého konania pred súdom prvého stupňa už z prvého vyjadrenia odporcu vyplynul jednoznačný nesúhlas odporcu s návrhom, takže tento s určením príspevku na výživu navrhovateľky nesúhlasil, nie je ochotný na jej výživu prispievať vôbec, takže za výzvu na určenie príspevku na výživu možno považovať aj návrh na začatie konania.“
Podľa rozhodnutia ÚS SR sp.zn. III. ÚS 120/2010 platí, že: „Podľa názoru ústavného súdu jednoznačne vyplýva, že slovné spojenie „doba piatich rokov“ neurčuje iba dĺžku obdobia, ktoré je možné kedykoľvek po rozvode manželstva „vymerať“, ale viaže sa na jedinečné časové obdobie plynúce bezprostredne po rozvode („odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode“). Takýto výklad korešponduje aj s účelom tohto inštitútu, ktorý sa viaže na zmenené životné podmienky bývalých manželov spôsobené rozvodom, inými slovami, medzi potrebou a odôvodnenosťou poskytnutia príspevku a rozvodom musí byť príčinná súvislosť. Napokon, ani výnimka z uvedeného pravidla obsiahnutá v ďalšom texte tohto ustanovenia uvedený výklad nespochybňuje, ale naopak potvrdzuje, pretože aj slovné spojenie „Súd môže výnimočne túto dobu predĺžiť, ak rozvedený manžel, ktorému súd príspevok priznal, nie je z objektívnych dôvodov schopný sám sa živiť ani po uplynutí tejto doby...“ nepochybne svedčí o tom, že v týchto prípadoch musí vždy ísť o situáciu, keď v rozhodujúcom čase piatich rokov po rozvode súd príspevok priznal (1) a neskôr sa ukáže, že bývalý manžel poberajúci príspevok ani po uplynutí tejto doby nenadobudol schopnosť sám sa živiť (2), súd môže pri splnení ďalších hmotnoprávnych podmienok (na ktoré sa krajský súd výlučne zameral) túto dobu predĺžiť (3).“