Trestné konanie je zákonom ustanovený postup orgánov činných v trestnom konaní, ktorého hlavnou úlohou je zistiť to, či bol trestný čin spáchaný, ak áno, kto ho spáchal a po zistení jeho páchateľa uložiť spravodlivý trest alebo ochranné opatrenie. Podľa odbornej verejnosti, pojem trestné konanie zahŕňa celé konanie podľa zákona č. 301/2005 Z. z., teda podľa Trestného poriadku.
Ustanovenie paragrafu 119 ods. 2 Trestného poriadku poskytuje výklad pojmu dôkaz a dôkazný prostriedok. Podľa tohto ustanovenia Za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona. Dôkaznými prostriedkami sú najmä výsluch obvineného, svedkov, znalcov, posudky a odborné vyjadrenia, previerka výpovede na mieste, rekognícia, rekonštrukcia, vyšetrovací pokus, obhliadka, veci a listiny dôležité pre trestné konanie, oznámenie, informácie získané použitím informačno-technických prostriedkov alebo prostriedkov operatívno-pátracej činnosti.
Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku Orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.
Zo znenia vyššie uvedených ustanovení je zrejmé, že dôkazný prostriedok, resp. dôkaz musí byť získaný v súlade s Trestným poriadkom a rovnako tak v súlade s inými zákonmi. Avšak v rozhodovacej praxi súdov sa vyskytli rôzne právne názory na túto problematiku.
V predchádzajúcom článku sme dospeli k názoru, že pre posúdenie toho, či je možné nezákonne získaný dôkaz v civilnom konaní použiť alebo nie, je potrebné vykonať tzv. test proporcionality a porovnať, ktoré ústavou garantované právo prevažuje. Tento postup odporúča aj Krajský súd v Žiline, podľa ktorého by sa mal test proporcionality vykonať aj v trestnom konaní. Uvedené však nemožno použiť „paušálne“ na všetky konania, ale treba ku každému prípadu pristupovať individuálne a do hĺbky skúmať, či prevažuje právo na súkromie osoby (obvineného) alebo právo poškodeného na ochranu svojich práv, resp. verejný záujem spoločnosti ako takej, na zistenie páchateľa a jeho spravodlivé potrestanie.
Ústavný súd SR sa v konaní vedenom pod sp.zn. III. ÚS 24/2012 sa zase zaoberal zaujímavou otázkou a síce, či v prípade ak má nejaký subjekt k dispozícii dôkaz, ktorý získal síce nezákonným spôsobom, no nie v súvislosti so samotným trestným konaním, je možné takýto dôkaz považovať za nezákonný a tým aj absolútne nepoužiteľný v trestnom konaní. Uvádzame aj výňatok z predmetného rozhodnutia:
„Podstata námietok sťažovateľov spočívala v tom, že orgán činný v trestnom konaní nemohol zákonne získať dôkaz od právneho subjektu – protimonopolného úradu, ktorý ho nadobudol nezákonne. Na tomto mieste je potrebné pripomenúť, že protimonopolný úrad pri zabezpečení dátového nosiča postupoval podľa zákona o ochrane hospodárskej súťaže. Na základe žaloby v rámci správneho súdnictva mu bolo rozhodnutím najvyššieho súdu zakázané pokračovať v prezeraní dát na predmetnom nosiči. Tieto okolnosti sa nemohli dotknúť postupu orgánov činných v trestnom konaní, ktorých oprávnenie na postup podľa § 89 a § 90 Trestného poriadku nezáviselo od spôsobu „nadobudnutia“ veci (dôležitej pre trestné konanie) protimonopolným úradom. V tomto prípade bolo podstatným to, že protimonopolný úrad mal v dispozičnej sfére vec, ktorá bola dôležitá pre trestné konanie, respektíve bola dôležitá.... Protimonopolný úrad bol povinný splniť povinnosť, ktorá mu bola uložená na základe rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžz 1/2011 z 5. apríla 2011, a nepokračovať v prezeraní dátového nosiča, na druhej strane však týmto rozhodnutím nebola obmedzená jeho edičná povinnosť podľa § 89 Trestného poriadku a neboli ním limitované ani oprávnenia orgánov činných v trestnom konaní na postup podľa § 89 a § 90 Trestného poriadku.“
Z uvedeného je zrejmé, že pokiaľ orgány činné v trestnom konaní získali (zákonným spôsobom) dôkaz, ktorý iný subjekt získal nezákonne, je možné takýto dôkaz bez ohľadu na to, v trestnom konaní použiť. Tento subjekt má totiž, tzv. edičnú povinnosť, čo je povinnosť predložiť vec orgánu činnému v trestnom konaní.
Aj v tomto článku spomenieme významné rozhodnutie a právny názor Ústavného súdu ČR, ktoré sme použili v našom predchádzajúcom článku
Prípustnosť nezákonné získaného dôkazu v civilnom konaní
Ústavný súd ČR vyslovil nasledovný názor: „Úplne odlišne je však treba posudzovať prípady, kedy je tajné vyhotovenie audiozáznamu rozhovoru súčasťou obrany obeti trestného činu proti páchateľovi alebo ak ide o spôsob dosiahnutia právnej ochrany pre výrazne slabšiu stranu významného občianskoprávneho a najmä pracovnoprávneho sporu. Zásah do práva na súkromie osoby, ktorej hovorený prejav je zaznamenávaný, je tu plne ospravedlniteľný záujmom na ochrane slabšej strany právneho vzťahu, ktorej hrozí závažná ujma (vrátane napríklad straty zamestnania). Zadováženie jediného alebo kľúčového dôkazu tohto cestou je analogické ku konaniu za podmienok krajnej núdze či dovolenej svojpomoci."
Síce sme poukázali na niekoľko zaujímavých právnych názorov, ktoré obhajujú použitie nezákonne získaného dôkazu v trestnom konaní, avšak stále nie je táto otázka vyriešená.
V zásade je otázka prípustnosti nezákonne získaného dôkazu veľmi problematická a u odbornej verejnosti na ňu neexistuje jednoznačná odpoveď. Doslovným gramatickým výkladom ustanovenia § 2 ods. 12 a nasl. Trestného poriadku dospejeme k názoru, že nezákonne získaný dôkaz nie je možné v trestnom konaní pripustiť. Avšak na druhej strane majú štátne orgány povinnosť vykladať zákony v súlade s Ústavou a základnými princípmi právneho štátu. Tento názor vyslovil Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 255/2010 „orgánom verejnej moci a predovšetkým všeobecným súdom nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho-ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu“.
Ak by sme mali vyššie uvedené zhrnúť, domnievame sa, že je nutné vykladať zákon gramatickým doslovným výkladom a v zásade nepripúšťať dôkazy získané nezákonne, no na druhej strane, by v určitých situáciách bolo vhodné nevykladať zákon prísne formalisticky, ale dbať aj na účel samotného zákona, tak aby bola dosiahnutá spravodlivosť.
Autor
JUDr. Milan Ficek, advokát
