Prípustnosť nezákonne získaného dôkazu v civilnom konaní

V súčasnosti sa čoraz viac diskutuje o tom, či fotografiu alebo nahrávku inej osoby, vyhotovenú bez jej súhlasu, možno použiť ako dôkaz pred súdom. Podľa § 11  a § 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy sa smú vyhotoviť alebo použiť len s jej privolením. Z výkladu týchto ustanovení je zrejmé, že vyhotovovať fotografie, či nahrávky (zvukové alebo obrazové), je možné len so súhlasom nahrávanej osoby.

Podľa § 187 ods. 1 Civilného sporového poriadku za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. Dôkaz musí  byť podľa tohto ustanovenia zákonný. Inými slovami povedané dôkaz nemôže byť informácia získaná v rozpore s právnymi predpismi, teda nezákonne. Čo však v prípade, ak si bez vedomia a súhlasu inej osoby vyhotovíme jej obrazový, či zvukový záznam, ktorý neskôr použijeme v súdnom konaní ako dôkaz? Gramatickým a doslovným výkladom vyššie uvedeného ustanovenia je zrejmé, že takýto postup neprichádza do úvahy a súdy odmietajú takéto dôkazy. Avšak, súdy majú rovnako povinnosť právo interpretovať a aplikovať v súlade s Ústavou SR, medzinárodnými zmluvami, judikatúrou ESĽP ako aj právnymi princípmi. 

Rekodifikácia priniesla okrem iného aj čiastočné objasnenie toho, ako sa má súd postaviť k tzv. nezákonným dôkazom. Podľa čl. 16 ods. 1 a 2 CSP súd postupuje a rozhoduje v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi pri zohľadnení ich vzájomného vzťahu a v súlade so základnými princípmi tohto zákona. Súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci nezohľadňuje skutočnosti a dôkazy, ktoré boli získané v rozpore so zákonom, ibaže vykonanie dôkazu získaného v rozpore so zákonom je odôvodnené uplatnením čl. 3 ods. 1. Článok 3 ods. 1 hovorí o tom, že každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom na hodnoty, ktoré sú nimi chránené.

V živote môžu nastať rôzne situácie. V zásade platí, že dôkaz získaný nezákonne je neprípustný. Avšak neplatí to vždy. Najvyšší súd ČR v jednom zo svojich rozhodnutí (sp.zn. 30 Cdo 64/2004) uviedol, že hovory fyzických osôb, ku ktorým odchádza pri výkone povolania, pri obchodnej, či inej verejnej činnosti, spravidla nemajú charakter prejavov osobnej povahy a že zvukový záznam takéhoto hovoru použitý ako dôkaz nie je v občianskom súdnom konaní neprípustný. 

Podobný názor vyslovil aj Ústavný súd ČR, ktorý sa síce stavia proti zaznamenávaniu osôb bez ich súhlasu a elektronickému sledovaniu, no podľa jeho názoru „Úplne odlišne je však treba posudzovať prípady, kedy je tajné vyhotovenie audiozáznamu rozhovoru súčasťou obrany obeti trestného činu proti páchateľovi alebo ak ide o spôsob dosiahnutia právnej ochrany pre výrazne slabšiu stranu významného občianskoprávneho a najmä pracovnoprávneho sporu. Zásah do práva na súkromie osoby, ktorej hovorený prejav je zaznamenávaný, je tu plne ospravedlniteľný záujmom na ochrane slabšej strany právneho vzťahu, ktorej hrozí závažná ujma (vrátane napríklad straty zamestnania). Zadováženie jediného alebo kľúčového dôkazu tohto cestou je analogické ku konaniu za podmienok krajnej núdze či dovolenej svojpomoci."

Takýto výklad však nemožno uplatniť všeobecne na každý jeden prípad, ale je potrebné posudzovať každý prípad individuálne. To, ako by mal súd postupovať vysvetľuje Ústavný súd ČR (II. ÚS 1774/14), podľa ktorého „Základním kritériem, jež má v konečném důsledku vést k rozhodnutí o použitelnosti či nepoužitelnosti záznamu rozhovoru pořízeného soukromou osobou bez vědomí nahrávané osoby jako důkazu v příslušném řízení, je poměřování chráněných práv a zájmů, které se v této soukromé sféře střetávají, a kde se stát stává arbitrem (zpravidla prostřednictvím soudu) rozhodujícím o tom, který z těchto zájmů bude v daném konkrétním střetu převažujícím, přičemž hodnocení použitelnosti či nepoužitelnosti takto opatřených (a státu tím či oním způsobem předložených, předaných) informací se bude provádět podle norem procesních, které však jen vymezují pravidla pro to, jak zjistit náležitým způsobem skutkový stav a nalézt „materiální“ právo, tedy rozhodnout o vlastním předmětu sporu.“ 

Ide síce o Ústavný súd Českej republiky, avšak podobný názor má aj zákonodarca, ktorý v dôvodovej správe k Civilnému sporovému poriadku uviedol vo svojej podstate to isté. „Celkom výnimočne môže odôvodnenosť postupu mimo rámca princípu legality vyplývať z tzv. testu proporcionality vzájomne kolidujúcich ústavných práv. V tomto zmysle napr. súd môže vykonať dôkaz získaný v rozpore so zákonom, ak je právo protistrany ústavnokonformne posúdené ako v konkrétnom prípade silnejšie právo než porušené právo toho, na koho úkor sa právo vykonáva. Ak teda napríklad súd vezme do úvahy elektronickú komunikáciu či zaznamenanie obrazu a zvuku na to určenými elektronickými prostriedkami, ktoré boli získané bez súhlasu osoby, ktorej prejavy boli takto zachytené, musí to odôvodniť tým, že právo na ochranu osobnosti tohto subjektu je v konkrétnom prípade proporčne slabšie oproti tomu ústavnému právu, ktorého porušenie sa má takto získaným dôkazným prostriedkom preukázať (v zmysle judikatúrnych záverov môže ísť napr. o proporčne silnejšie právo na rasovú, rodovú, či inú nediskrimináciu).“

Zjednodušene povedané, ak sa súd ocitne v pozícii, že strana sporu predloží nezákonný dôkaz, nemôže ho automaticky stroho odmietnuť, ale musí v zmysle čl. 3 a 16 CSP pristúpiť k tzv. testu proporcionality. Tento test je v podstate postup súdu, pri ktorom súd hodnotí to, ktoré Ústavou SR garantované právo má v danom prípade väčšiu váhu a dôležitosť? Ochrana súkromia nahrávanej osoby alebo právo na spravodlivý proces druhej strany? Okrem toho by, podľa názoru Ústavného súdu ČR, mal súd posudzovať okolnosti, za ktorých bola nahrávka vyhotovená a či strana, ktorá takúto nahrávku vyhotovila mala k dispozícii aj iné prostriedky či dôkazy, ktoré mohla použiť namiesto nahrávky.

Vyššie uvedené názory vyplývajú najmä z rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva. Napríklad v rozhodnutí vo veci Schenk proti Švajčiarsku ESĽP uviedol nasledovné: "AJ keď článok 6 Dohovoru zaručuje právo na spravodlivý proces, neustanovuje žiadne pravidlá týkajúce sa prijateľnosti dôkazov ako takých; táto problematika patrí v prvom rade vnútroštátnemu právu. Súd teda nemôže v princípe a in abstracto (vo všeobecnosti- pozn. autora) vylúčiť prípustnosť dôkazu získaného nezákonným spôsobom. Prislúcha mu iba zistiť, či konanie ako celok bolo spravodlivé."

Ak by sme mali vyššie uvedené zhrnúť v zásade platí, že nezákonne získaný dôkaz-nahrávka, či fotografia  je neprípustná. Ak však nastane situácia, kedy strana sporu nemá k dispozícii iný dôkaz, ktorým by mohla účinne chrániť svoje práva a dosiahnuť tak spravodlivosť, môže súd prihliadať aj na takýto dôkaz. V takom prípade musí posúdiť, ktoré ústavné právo je pri vzájomnej kolízii silnejšie a preváži. Takýto dôkaz sa pripustí najmä v prípade, ak ho predloží tzv. slabšia strana, teda spotrebiteľ, zamestnanec, osoba, ktorá bola diskriminovaná a pod. Aj tu však musí súd zistiť to, či bol zásah do súkromia osoby legitímny a nevyhnutný teda, či slabšia strana nemala k dispozícii iný dôkaz. Je dôležité dodať, že ide o procesnú rovinu. Porušenie práva na ochranu súkromia a právo žiadať zadosťučinenie sa pripustením nezákonného dôkazu nekonvaliduje. Inak povedané, z hmotnoprávneho hľadiska pôjde stále o porušenie práva na ochranu súkromia dotyčnej osoby a tá môže od osoby, ktorá záznam osobnej povahy vyhotovila, žiadať primerané zadosťučinenie. 

Prípustnosti nezákonného dôkazu v trestnom konaní sa budeme venovať v osobitnom článku.



Podobné články z rovnakej oblasti práva: