Podľa ktorého zákonníka postupovať? Občianskeho alebo Obchodného?

Ako by mohla byť otázka dualizmu záväzkového práva riešená?

Súčasný dualizmus záväzkového práva, teda stav, keď sú inak rovnaké inštitúty (napr. zodpovednosť za škodu, premlčanie, ale napr. aj kúpna zmluva, či zmluva o dielo a pod.) duplicitne a pritom súčasne odlišne upravené v dvoch samostatných právnych predpisoch – v Občianskom zákonníku ako aj Obchodnom zákonníku nemožno hodnotiť pozitívne.

Najväčším problémom uvedeného dualizmu totiž nie je len samotná skutočnosť, že rovnaký inštitút je upravený inak v Občianskom a inak v Obchodnom zákonníku ale aj v tom, že mnohé inštitúty sú upravené v Obchodnom zákonníku len čiastočne a subsidiárne sa na ne vzťahuje Občiansky zákonník. Teda jeden inštitút sa v rámci obchodných záväzkových vzťahov môže riadiť v časti, v ktorej ho upravuje Obchodný zákonník Obchodným zákonníkom a vo zvyšnej časti Občianskym zákonníkom. Toto možno hodnotiť ako najvýznamnejší problém v danej oblasti.

Dualizmus spôsobuje neprehľadnosť a nejednoznačnosť právnej úpravy

V dôsledku uvedeného dualizmu tak dochádza k roztrieštenosti, neprehľadnosti či nejednoznačnosti právnej úpravy, z čoho následne pramenia aj mnohé spory medzi zmluvnými partnermi, ktoré často v takých prípadoch rozhoduje až súd. Naviac z aplikačnej praxe sú rovnako známe mnohé problémy, keď v konkrétnych prípadoch vzniká častá otázka určenia či ide o obchodný či neobchodný vzťah, či sa majú použiť ustanovenia jedného alebo druhého zákonníka a rovnako aj vtedy, ak treba použiť súčasne ustanovenia Občianskeho ako aj Obchodného zákonníka.

Z uvedeného dôvodu je v tomto smere nutné prikloniť sa v súčasnosti k prevažujúcemu názoru, podľa ktorého nie je nijaký dôvod, aby boli inak upravené v Občianskom zákonníku a inak v Obchodnom zákonníku také inštitúty ako sú premlčanie, preklúzia, zodpovednosť za vady, zodpovednosť za škodu, či veľmi významné zabezpečenie pohľadávok.

Rekodifikácia súkromného práva by mohla uvedené rozpory odstrániť

Práve proces rekodifikácie by mohol byť príležitosťou uskutočniť v danom smere nevyhnutné zmeny. V tomto smere je ale nutné taktiež upozorniť, že samotná rekodifikácia Občianskeho zákonníka nemôže sama o sebe vyriešiť uvedené nedostatky. Pre dosiahnutie uvedeného cieľa by bolo nutné uskutočniť rekodifikáciu súkromného práva ako celku, najmä rekodifikáciu občianskeho a obchodného práva, a to najmä z dôvodu už uvedeného vzájomného, no nekoncepčného prepojenia Občianskeho a Obchodného zákonníka.

Vhodným riešením by bolo, aby tak ako je to aj v okolitých krajinách prešlo aj slovenské právo od dualistickej koncepcie záväzkového práva, obsiahnutej v dvoch samostatných kódexoch k monistickej koncepcii, teda k jednotnej úprave záväzkového práva obsiahnutej v Občianskom zákonníku, ktorá by sa vzťahovala aj na obchodné záväzkové právne vzťahy. Toto riešenie sa javí ako vhodné aj z dôvodu, že v súčasnosti už napr. spotrebiteľ a podnikateľ nemôže uzatvoriť zmluvu, ktorá sa spravuje Obchodným zákonníkom, a to ani v prípade, ak by to bolo v záujme spotrebiteľa (čo sa paradoxne môže stať, keďže napr. dlhšia premlčacia lehota v Obchodnom zákonníku môže byť paradoxne práve na prospech spotrebiteľa). Súčasne by toto riešenie odstránilo mnohé problémy aplikačnej praxe, v ktorej je v súčasnosti v mnohých prípadoch ťažké vôbec ustáliť, akým kódexom sa má právny vzťah spravovať. Naviac, ani z praxe okolitých štátov, ktoré uplatňujú takúto monistickú koncepciu nevyplýva, že by uplatňovanie tejto koncepcie nepriaznivo vplývalo na záväzkové právne vzťahy medzi podnikateľmi. Koniec koncom je nutné mať na zreteli skutočnosť, že záväzkové právo by malo len stanovovať určité mantinely, v rámci ktorých sa zmluvné strany daného vzťahu môžu dohodnúť tak, ako to bude pre nich najvýhodnejšie. Aj z tohto dôvodu sa javí dualistická koncepcia ako neopodstatnená, keďže neexistujú dostatočné dôvody na to, aby boli tieto mantinely inak stanovené v obchodných a inak v neobchodných vzťahoch.

Čo všetko momentálne hrozí človeku, ktorý si zmluvu upraví (podpíše) pod nesprávnym alebo preňho nevhodným právnym režimom?

V prvom rade je potrebné uviesť, že v posledných rokoch sa neustále stupňuje právna ochrana spotrebiteľov, teda fyzických osôb, nepodnikateľov, ktoré uzatvárajú zmluvu so stranou, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Zmluvy, ktorej jedna zmluvná strana je spotrebiteľom a druhá dodávateľom sa nazývajú spotrebiteľské zmluvy. Spotrebiteľskou zmluvou je napr. poistná zmluva (medzi klientom a poisťovňou) ale môže ňou byť aj kúpna zmluva (napr. keď developer predáva byt zákazníkovi za účelom bývania) a pod.

Keďže sa má všeobecne za to, že pre spotrebiteľa je priaznivejšia úprava záväzkového práva obsiahnutá v Občianskom zákonníku, súdy opakovane judikovali, že ak je jedna zo zmluvných strán spotrebiteľom, zmluva sa musí spravovať výlučne Občianskym zákonníkom.

Teda, ak by v súčasnosti spotrebiteľ s dodávateľom uzavrel zmluvu podľa Obchodného zákonníka, jeho právny vzťah sa bez ohľadu na takúto dohodu obsiahnutú v zmluve bude spravovať Občianskym zákonníkom, ktorý obsahuje vo viacerých smeroch (napr. pri zodpovednosti za škodu) pre osobu priaznivejšiu právnu úpravu. Toto ale platí len pri spotrebiteľských zmluvách.

Paradoxne ak uzatvárajú zmluvu o dielo napr. dve fyzické osoby – nepodnikatelia, nekonajúce v rámci svojej obchodnej či podnikateľskej činnosti, títo sa môžu dohodnúť, že ich vzťah sa bude spravovať Obchodným zákonníkom. Toto je ďalší dôvod, prečo je vhodné upustiť od dualizmu záväzkového práva v občianskom a obchodnom práve.

Platná dohoda o tom, že sa vzťah zmluvných strán bude spravovať Obchodným zákonníkom môže mať závažné právne následky, ktoré si zmluvné strany pri takejto dohode ani nemusia v dostatočnej miere uvedomiť.

Uvedené možno uviesť na nasledovnom príklade: napr. v rámci záväzkových vzťahov, ktoré sa spravujú Obchodným zákonníkom sa v rámci zodpovednosti za škodu uplatňuje princíp objektívnej zodpovednosti, teda zmluvná strana bude zodpovedať za škodu aj v prípade, ak ju nezavinila. Naopak, v rovnakom právnom vzťahu, ktorý by sa ale riadil občianskym právom by táto osoba za škodu zodpovedala len v prípade, ak škodu zavinila. Toto je jeden z najvýznamnejších príkladov, na ktorých možno demonštrovať aké závažné následky môže mať voľba nesprávneho právneho režimu pri uzatváraní zmluvy.

Uvedené obdobne platí napr. aj pri posudzovaní nároku na zmluvnú pokutu. Ak zmluvná strana porušila povinnosť sankcionovanú zmluvnou pokutou v zmluvnom vzťahu, ktorý sa spravuje Obchodným zákonníkom, bude spravidla povinná zaplatiť ju aj v prípade, ak povinnosť porušila nezavinene. Naopak, ak by sa rovnaký vzťah riadil Občianskym zákonníkom, nebola by daná zmluvná strana povinná zaplatiť zmluvnú pokutu v prípade, ak povinnosť porušila bez zavinenia (samozrejme za predpokladu, že sa zmluvné strany v zmluve nedohodli inak).

Práve na uvedených základných príkladoch si možno uvedomiť, aký význam majú pre zmluvné strany na prvý pohľad nevýznamné ustanovenia o tom, akým predpisom sa ich právny vzťah spravuje.

Autor
JUDr. Milan Ficek, advokát