Dedičské skupiny

Dedičské skupiny (dedenie zo zákona)

 

Občiansky zákonník stanovuje štyri skupiny dedičov, pričom každá nasledujúca skupina nastupuje až vtedy, ak niet dedičov v prechádzajúcej skupine (dedičia v druhej skupine nastupujú až vtedy, keď niet dedičov v prvej skupine, atď.).

 

Dedenie zo zákona

Na Slovensku je najrozšírenejším spôsobom prechodu majetku z poručiteľa na dedičov dedenie zo zákona. Dedičské právo upravuje zákon č. 40/1964 Z. z. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ) a ten stanovuje, že dediť zo zákona je možné a najčastejšie sa tak deje, ak poručiteľ nezanechal závet, závet dokázateľne zrušil, alebo ak poručiteľ závet síce spísal, avšak rozdelil v ňom len časť majetku a o zvyšnej časti nerozhodol.

 

Závet má prednosť pred zákonom, preto ak poručiteľ spísal závet, ktorý obsahuje zákonné náležitosti, dedí sa podľa neho. V dedičskom konaní sa rozdelí dedičstvo na základe zákona aj vtedy, ak je závet neplatný alebo ak poručiteľ nerešpektoval právo neopomenuteľných dedičov.

 

Neopomenuteľnými dedičmi sú maloletí a plnoletí potomkovia.

 

Uvedené nastane najmä vtedy, ak poručiteľ síce zanechal závet vzťahujúci sa na poručiteľov majetok v celku, ale niektorý zo závetných dedičov nededí.  V danom prípade vznikne situácia, v ktorej je potrebné na jeho uvoľnený dedičský podiel aplikovať dedenie zo zákona. Rovnaký spôsob dedenia prichádza na rad aj vtedy, ak dedič zo závetu dedičstvo odmietol alebo sa stal nespôsobilým dediť.

 

Dedenie zo zákona je možné v štyroch dedičských skupinách. Okruh osôb, ktoré do spomenutých skupín patria, presne definuje Občiansky zákonník v ustanoveniach § 473 až 475a OZ. Zákon do dedičských skupín rozdelil prípadných dedičov tak, aby rozdelenie zodpovedalo najmä rodinným a spoločenským vzťahom poručiteľa. Prvú skupinu dedičov predstavujú poručiteľovi potomkovia a manžel.

 

Platí premisa, že ak poručiteľove deti nededia, nadobudnú ich dedičské podiely rovnakým dielom ich deti – vnuci/čky poručiteľa. Ak nededia ani tieto deti alebo niektoré z nich, dedia rovnakým dielom potomkovia vnukov a vnučiek poručiteľa. V prvej dedičskej skupine platí pravidlo: poručiteľove deti môžu byť samostatnými dedičmi. Uvedené pravidlo sa uplatňuje, ak zomrel slobodný alebo rozvedený rodič, jeho deti dedia v prvej dedičskej skupine.

 

Poručiteľov manžel však nemôže dediť samostatne v prvej skupine. Ak bol poručiteľ v manželskom zväzku, ale deti nemal, prechádza manžel/ka automaticky do druhej skupiny dedičov, nemôže dediť samostatne.

 

Platí teda, že ak nededia poručiteľovi potomkovia, v druhej skupine manžel, poručiteľovi rodičia a ďalej tí, ktorí žili s poručiteľom najmenej po dobu jedného roka pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a ktorí sa z tohto dôvodu starali o spoločnú domácnosť alebo boli odkázaní výživou na poručiteľa. Dedičia druhej skupiny dedia rovnakým dielom, manžel však vždy najmenej polovicu dedičstva.

 

V rámci dedenia zo zákona môžu dediť len fyzické osoby, ktoré v čase smrti poručiteľa s ním boli v príbuzenskom pomere alebo v obdobnom pomere, ktorý sa svojím obsahom blíži kvalite príbuzenského pomeru. Stupeň príbuzenského pomeru je faktorom, ktorý určuje vytvorenie štyroch skupín vyplývajúcich zo zákona. Predmetné skupiny sú usporiadané od potomkov k predkom, pričom zákon vychádza z počtu ich zrodení.

 

Základom pre usporiadanie je rodičovský systém, na ktorý nadväzuje tzv. princíp reprezentácie. Princíp reprezentácie znamená, že na miesto, ktoré sa uvoľní po niektorom zo zákonných dedičov, bližšom potomkovi poručiteľa, nastupujú jeho dedičia. Vo štvrtej skupine sa tento princíp neuplatňuje, pretože čo i len jeden z prarodičov vylučuje ako dedičov svoje deti.

 

Dedenie v jednej skupine, vylučuje možnosť dediť v ktorejkoľvek inej skupine z nižšie uvedených štyroch skupín. Ak aj zákon uvádza niektorých dedičov zo zákona vo viacerých skupinách, títo dedičia v ďalšej skupine než v tej, v ktorej boli uvedené prv, majú spravidla menej výhodné postavenie, čo sa prejavuje predovšetkým v rozsahu subjektívneho dedičského práva.

 

Prvá dedičská skupina

 

V prvej dedičskej skupine dedia poručiteľove deti a manžel rovným dielom. Prvým krokom pri manželstve, ktoré zaniklo smrťou je bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“) a následne až keď sa určí, čo tvorí majetok poručiteľa, je následne predmetom dedenia. V prípade dedenia detí je potrebné upozorniť na fakt, že náš právny poriadok nerobí rozdiel medzi deťmi manželskými, nemanželskými či osvojenými. Z uvedeného dôvodu dedia všetky tieto deti. Ako bolo spomenuté vyššie, ak v prvej skupine nededí niektoré dieťa poručiteľa, jeho dedičský podiel nadobúdajú rovnakým dielom jeho deti (poručiteľovi vnuci).

 

Príbuzenský vzťah sa tu však chápe v právnom zmysle (nie v biologickom). Dedičom tak môže byť i osoba osvojená či osoba narodená na základe umelého oplodnenia a pod. Princíp reprezentácie, ktorý sme už raz spomenuli znamená, že ak z dedenia vypadne starší člen zostavy, je vystriedaný mladším či mladšími členmi.

 

Ak nededí napr. syn poručiteľa, nastupujú na jeho miesto jeho potomkovia, t. j. poručiteľovi vnuci. Poradie dedičských skupín je záväzné, to znamená, že dedičia skupiny nasledujúcej po prvej skupine, sú oprávnení dediť len za predpokladu, že nededia dedičia zo skupiny predchádzajúcej.

 

Dedičia zaradení do jednej skupiny sú povolaní dediť spoločne. Niektorí dedičia sú však zaradení do dvoch skupín (manžel poručiteľa a osoby, ktoré žili s poručiteľom v spoločnej domácnosti pred jeho smrťou), keďže v jednej by nemohli byť dedičmi samostatne. V prvej skupine dedia poručiteľove deti a manžel, každý z nich rovnakým dielom. Predpokladom dedenia v tejto skupina je, aby poručiteľ mal aspoň jedného potomka. Ak nededí po ňom žiaden potomok, manžel dedí v druhej skupine.

 

Ak nededí potomok človeka, ktorý zomrel v prvej skupine, dedí manžel, či manželka už v ďalšej skupine, a to druhej.

 

Deti poručiteľa

 

Za deti poručiteľa treba považovať:

 

‒ deti, ktorých matka bola v čase pôrodu alebo v dobe, ktorá nepresiahla tristo dní do pôrodu manželkou poručiteľa,

 

‒ deti, ktoré sa narodili pozostalej manželke do uplynutia trojstého dňa od smrti poručiteľa,

 

‒ deti, ku ktorým poručiteľ so súhlasom matky otcovstvo uznal pred matričným orgánom

 

- deti, ku ktorým poručiteľ so súhlasom matky otcovstvo uznal pred matričným orgánom alebo súdom (pokiaľ u týchto skupín nebolo otcovstvo poručiteľa právoplatným rozsudkom súdu zapreté),

 

‒ deti, ku ktorým otcovstvo poručiteľa určil súd.

 

Za dieťa sa považuje aj počaté dieťa, a to za predpokladu, že sa narodí živé (§ 7 ods. 1 OZ). Preto ak bolo dieťa počaté už za života poručiteľa, treba s ním rátať ako s dedičom v prvej skupine a s prejednaním dedičstva počkať do jeho narodenia.

Deťmi poručiteľky sú deti, ktoré poručiteľka porodila. Deťom sú postavení na roveň i osvojenci poručiteľa.

 

Manžel poručiteľa

 

Predpokladom dedenia pozostalého manžela je existencia platného manželstva v čase smrti poručiteľa. Podmienkou však nie je, aby manželia spolu žili. Manželstvo zaniká právoplatnosťou rozvodového rozsudku. Pozostalý manžel dedí, ak manžel zomrie počas konania o rozvode manželstva. Ak by prebiehalo konanie o určenie neplatnosti manželstva, je namieste vyčkať v konaní o dedičstve na jeho právoplatné skončenie, keďže vyhlásenie manželstva za neplatné má spätné účinky.

 

Dedenie ďalších potomkov

 

Ak nededí dieťa poručiteľa, k dedeniu sú povolané jeho deti v rozsahu jeho podielu. Ak nededia ani tieto deti (t. j. vnuci poručiteľa), sú k dedeniu ich podielov povolaní ďalší potomkovia. (napr. Eva má dcéru Luciu, ktorá z určitého dôvodu nededí =>Lucia má syna Petra a tento syn dedí namiesto Lucie; pokiaľ by nededil Peter a mal by potomka => dedí Petrov potomok)  Pojem „nededí“, ktorý zákon používa, predstavuje prípady, ak dieťa:

‒ zomrelo skôr ako poručiteľ,

‒ odmietlo dedičstvo

‒ má neznámy pobyt,

‒ nemá dedičskú spôsobilosť,

‒ bolo vydedené.

 

Ak nededí manžel alebo niektoré z detí poručiteľa, dochádza k prirastaniu podielu tohto dediča v prospech podielu zostávajúcich zákonných dedičov prvej skupiny. Táto zásada je však modifikovaná tak, že ak nenadobudne dedičský podiel dieťa poručiteľa, dochádza ku zväčšeniu podielu ostatných dedičov z tohto prírastku len vtedy, ak nedediaci dedič nemá potomkov, ktorí by inak nastúpili na jeho miesto. Ak nededí manžel poručiteľa, k prírastku v prospech detí poručiteľa dochádza vždy.

 

Ak však dieťa zomrelo až po poručiteľovi, stalo sa dedičom podielu, ktorý naň pripadá. Tento podiel sa stáva časťou dedičstva po tomto dieťati. Jeho dedičia (za predpokladu, že dedičstvo po prvom poručiteľovi neodmietnu), budú ho zo zákona dediť znova podľa dedičských skupín.

 

 

Druhá dedičská skupina

 

V druhej dedičskej skupine dedia manžel, rodičia poručiteľa a tzv. spolužijúce osoby. Spolužijúcimi osobami sú tí, ktorí žili s poručiteľom najmenej po dobu jedného roka pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a starali sa o spoločnú domácnosť alebo boli odkázaní výživou na poručiteľa. Dedičia dedia rovnakým dielom, avšak manžel dedí vždy najmenej polovicu dedičstva.

 

K dedeniu v druhej skupine dochádza vtedy, ak poručiteľ nezanechal žiadneho potomka, alebo ak potomkovia nededia. Ak dedí manžel sám, zdedí celý poručiteľov majetok. Pozostalý manžel môže byť teda v druhej skupine aj samostatným dedičom. Rovnako samostatným dedičom v druhej skupine zákonných dedičov môžu byť aj rodičia poručiteľa, pokiaľ niet iných dedičov tejto skupiny.

 

Rodičia poručiteľa

Matkou poručiteľa je žena, ktorá poručiteľa porodila (§ 82 ZR). Otcom poručiteľa je muž, ktorý bol manželom matky v čase narodenia poručiteľa alebo v čase, od ktorého neprešlo viac ako tristo dní do narodenia poručiteľa (§ 85 ZR), muž, ktorého otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov (§ 90 ZR), pokiaľ otcovstvo nebolo u týchto mužov právoplatne zapreté (§ 88, 93 ZR), alebo muž, otcovstvo ktorého určil súd (§ 94 ZR).

Rovnako ako rodič dedí po poručiteľovi aj osvojiteľ (osvojitelia). Nededí však manžel osvojiteľa, pokiaľ sám nebol rodičom.

Na rozdiel od dedenia v prvej skupine, kde čo sa týka potomkov poručiteľa platí reprezentačné právo, v druhej skupine, ak nededia poručiteľovi rodičia, nenastupujú namiesto nich ich deti (deti - súrodenci poručiteľa môžu dediť v tretej skupine zákonných dedičov).

 

Spolužijúce osoby

Pôjde o osoby, ktoré s poručiteľom prípadne ani nie sú v príbuzenskom pomere, ale žili s ním v jednej domácnosti a ich vzťah sa z hľadiska citového, mravného a hospodárskeho podobal rodinnému vzťahu a v niektorých prípadoch ho možno aj nahrádzal.

 

U spolužijúcich osôb musia byť súčasne splnené tieto zákonné podmienky:

‒ spolužitie s poručiteľom v spoločnej domácnosti

‒ existencia minimálnej dĺžky spolužitia v spoločnej domácnosti, t. j. aspoň jeden rok pred smrťou poručiteľa,

‒ starostlivosť o spoločnú domácnosť, alebo odkázanosť uvedených osôb na výživu poručiteľa.

 

„Pojem „spoločná domácnosť“ vyplýva z ustanovenia § 115 OZ. V zmysle tohto ustanovenia ju tvoria občania, ktorí spolu trvale žijú a spoločne uhrádzajú náklady na svoje potreby.“

 

Predpokladá sa skutočné a trvalé spolužitie dvoch alebo viacerých ľudí tak, ako by boli členmi rodiny, teda ľudí, ktorí nemajú inú domácnosť. Hoci sa spoločné bývanie predpokladá, nemusí to byť vždy splnené. Na druhej strane iba samo spolužitie osoby v domácnosti poručiteľa, t. j. bývanie v spoločnom bytom, nezakladá dedičský nárok takejto osoby. Byt môže byť aj v spoločnom nájme alebo v spoluvlastníctve viacerých osôb, ktoré okrem vzťahu vyplývajúceho zo spoločného nájmu nemajú k sebe žiaden bližší vzťah.

 

Ďalším znakom spoločnej domácnosti je jej trvalosť. Spolužitie uvedených osôb s poručiteľom v spoločnej domácnosti musí existovať v čase smrti poručiteľa. Zákon vyžaduje minimálne jednoročnú trvácnosť domácnosti, pričom jeden rok musel uplynúť už v čase smrti poručiteľa. Doba jedného roka starostlivosti o spoločnú domácnosť sa počíta spätne odo dňa smrti poručiteľa a je potrebné, aby v čase poručiteľovej smrti uvedené spolužitie trvalo. Zároveň musí splnená podmienka, že spoločná domácnosť musela v tejto dobe existovať nepretržite (bez prerušenia).

 

Pre naplnenie obsahu pojmu spolužijúca osoba sú dôležité faktické spolužitie v spoločnej domácnosti alebo starostlivosť o túto domácnosť, alebo odkázanosť výživou na poručiteľa. Osobou odkázanou na výživu poručiteľa je aj osoba, ktorá nemala vlastný zdroj príjmov na úhradu svojich osobných potrieb a nemala voči nikomu nárok na ich úhradu. Avšak poručiteľ jej dobrovoľne a bezplatne toto plnenie poskytoval. Týmito osobami sú väčšinou príbuzní v pobočnej línii, ale aj  známi, či priatelia. Patria sem aj osoby zverené poručiteľovi do pestúnskej starostlivosti, prípadne pestún, o ktorého sa poručiteľ staral. Medzi spolužijúce osoby patrí aj družka (druh) poručiteľa, ak spĺňa zákonné predpoklady.

 

Judikát Najvyššieho súdu ČR 12/1968: „Pojem spoločnej domácnosti v zmysle § 474 ods. 1 OZ treba vykladať tak, že spravidla predpokladá spoločné bývanie. Výnimka je možná len ak išlo o dočasný a prechodný pobyt mimo spoločnej domácnosti z dôvodu liečenia v nemocnici, z dôvodu návštevy príbuzných, vojenskej služby atď. Pritom je ďalej treba rozumieť pod pojmom spoločnej domácnosti skutočné a trvalé spolužitie dvoch alebo viacerých ľudí, kde jednotliví členovia spoločne prispievajú na úhradu a obstarávanie spoločných potrieb, ako má na mysli § 115 OZ.“

 

Tretia dedičská skupina

 

V tretej dedičskej skupine dedia rovnakým dielom súrodenci poručiteľa (brat a sestra) a tzv. spolužijúce osoby. Pri súrodencoch pritom nezáleží na tom, či mali s poručiteľom spoločných oboch rodičov alebo len jedného rodiča. Ak v tretej skupine nededí niektorý zo súrodencov poručiteľa, jeho dedičský podiel dedia rovnakým dielom jeho deti (poručiteľovi synovci a netere).

 

K dedeniu v tretej skupine dochádza vtedy, ak nededia potomkovia, manžel ani rodičia poručiteľa. Dedičia tretej skupiny zákonných dedičov dedia rovnakým dielom, každý z nich môže dediť aj samostatne. Aj medzi dedičmi tretej skupiny platí zásada akrescencie, t. j. prirastania podielu. V prípade ak nededí niektorí z týchto dedičov, prirastá jeho uvoľnený podiel ostatným dedičom tretej skupiny. Ak nededí spolužijúca osoba, uplatňuje sa prirastanie ostatným spoludedičom.

 

Ak niektorý zo súrodencov poručiteľa nededí, nadobudnú jeho dedičský podiel rovnakým dielom jeho deti (t. j. synovci a netere poručiteľa). Ak nededia deti súrodencov (súrodenci poručiteľa), potenciálne deti, ktoré sa narodili deťom súrodencov (prasynovci a pranetere poručiteľa), už nenastupujú ako dedičia po poručiteľovi.

 

Súrodenci poručiteľa

 

Súrodenci majú aspoň jedného spoločného bezprostredného predka. Preto dedí po poručiteľovi nielen ten, ktorý mal s ním spoločných oboch rodičov, ale aj ten, kto mal s ním spoločného iba jedného rodiča. Rovnako ako pri iných osobách sa pri súrodencoch premieta i osvojenecký vzťah, ktorý je na rovnakej úrovni s pokrvným súrodeneckým vzťahom.

 

Štvrtá dedičská skupina

 

Vo štvrtej dedičskej skupine dedia rovnakým dielom prarodičia poručiteľa (starí rodičia) a ak nededí žiaden z nich, dedia rovnakým dielom ich deti, t.j. strýkovia a tety poručiteľa.

 

K dedeniu vo štvrtej skupine dochádza vtedy, ak nededia dedičia z tretej dedičskej skupiny, teda súrodenci, ich deti ani spolužijúce osoby. Vo štvrtej dedičskej skupine môže byť každá osoba samostatným dedičom. V tejto skupine platí, že je vylúčené, aby dedičstvo nadobudlo dieťa prarodiča, ak je tu aspoň jeden prarodič z akejkoľvek strany, ktorý dedí. Až v prípade, že nededí ani jeden z prarodičov poručiteľa, prichádzajú na rad deti prarodičov.

 

Pod pojmom „prarodičia“ v zmysle § 475a OZ sa myslí vždy príslušný pár prarodičov poručiteľa, teda na jednej strane rodičov otca a na druhej strane rodičov matky. Každý pár má nárok na polovicu dedičstva. Ak nededí žiadny z príslušného páru prarodičov, nadobúdajú ich polovicu dedičstva rovnakým dielom deti týchto nedediacich prarodičov. Ak nededí niektorý pár prarodičov a nededia ani ich deti, uplatní sa prirastanie podielu. Uvoľnená polovica dedičstva prináleží dedičom druhej strany (druhému páru prarodičov).

 

Pokiaľ neexistuje žiaden zákonný dedič z vyššie uvedených skupín, poručiteľ nezanechal spísaný alebo neplatný závet, tak dedičstvo pripadá štátu ako odúmrť na základe ustanovenia § 462 OZ.

 

Prarodičia poručiteľa

 

Prarodičia poručiteľa sú vlastne rodičia jeho rodičov (dedo a babka). V danej skupine je dôležitým aspektom najmä rodičovský vzťah prarodičov k otcovi, či matke poručiteľa.

 

Potomkovia prarodičov

Potomkami prarodičov sú ich deti – tety a strýkovia poručiteľa.

 

 

(zdroj: Števček, Dulak, Bajánková, Fečík, Sedlačko, Tomašovič - vyd. C.H.Beck, Občiansky zákonník (I. a II. zväzok) Komentár, 2015)




Autor článku:

Podobné články z rovnakej oblasti práva: