Vyživovacia povinnosť a koronavírús

O koronavíruse, o hrozbe choroby COVID-19, ako aj o ochranných a preventívnych opatreniach s tým spojených sa za uplynulé dni a týždne napísalo veľa článkov. Prevažne ide o vedecké zistenia alebo štatistické a ekonomické správy.

Výnimkou však nie sú ani texty z právneho prostredia, pričom v tomto smere jednoznačne dominujú informácie vzťahujúce sa k pracovnoprávnym nárokom zamestnanca.

 

V rámci online právnej poradne, ktorú prevádzkujem v dvoch verziách, a to v bezplatnej a platenej verzii, som však v posledných dňoch zachytil aj zvýšený počet otázok týkajúcich sa vyživovacej povinnosti.

Pritom zovšeobecneným a základným problémom je otázka, „čo s výživným, ak som zostal bez príjmu“? Táto otázka pritom smeruje prevažne od podnikateľov, ale aj od iných osôb napr. zamestnancov, ktorí stratili prácu.

 

Dôležitým faktom je to, že súčasná situácia je síce bezprecedentná, ale to neznamená, že by mala za následok zánik vyživovacej povinnosti. Som toho názoru, že súčasná situácia nemôže mať sama o sebe za následok to, že by sa výživné platiť (hoci len dočasne) nemuselo.

Koniec koncov je legitímne predpokladať, že vyživovaná osoba sumu výživného potrebuje na uspokojovanie svojich bežných životných potrieb.

 

Za daných okolností však vzniká otázka, z čoho má teda povinná osoba platiť výživné, ak zostala fakticky bez akéhokoľvek príjmu?

Takáto osoba totiž môže mať pri dlhšie trvajúcich obmedzeniach aj sama reálne existenčné problémy.

Inak povedané aj samotná povinná osoba si nemusí vedieť uspokojovať svoje základné životné potreby.

 

Som presvedčený, že aktuálne vzniknutá situácia by mala byť motivujúcim elementom k tomu, aby medzi sebou oprávnená a povinná osoba na platenie výživného komunikovali, a to aj napriek možný osobným nezhodám, ktoré v takýchto prípadoch nie sú výnimkou, ale skôr pravidlom.

Nemyslím si, že z pohľadu oprávnených osôb je rozumné, ak napriek objektívnej (a dúfajme dočasnej) nemožnosti platiť výživné trvajú na celej mesačnej platbe nehľadiac na komplikovanú životnú situáciu, do ktorej sa povinná osoba dostala fakticky nezavinene.

Naopak ani povinné osoby nemôžu trvať na tom, že sa výživné jednoducho uhrádzať za týchto okolností nebude.

Bez ohľadu na aktuálne okolnosti, dohody, či súdne rozhodnutia platí, že je nevyhnutné platiť aspoň základné minimálne výživné, ktoré je v súčasnosti 28,79 €.

Osobne som však zástancom toho, aby sa, či už súdom alebo dohodou určené výživné, dočasne prispôsobilo aktuálnym možnostiam, schopnostiam a majetkovým pomerom povinného a nevyhnutným potrebám oprávneného.

Pochopiteľne pôjde o dočasné prispôsobenie výšky výživného, pričom sa zainteresované osoby môžu napríklad dohodnúť tak, že neskôr, keď to bude objektívne možné, sa doplatí výživné do inak štandardne určenej výšky.

Uvedomujem si, že to nie je postup, ktorý by zákon predpokladal, ale faktom je, že zákon o rodine na situácie ako je táto nereflektuje, pretože doposiaľ na to ani nebol dôvod.

Ide teda skôr o akési mimoprávne odporúčanie pre dotknuté osoby, ktoré by mali byť v súčasnosti prístupné aj takým riešeniam, ktoré inak nie sú štandardné.

Vychádzam tiež zo zmyslu výživného, ktorým rozhodne nie je ekonomická deštrukcia povinnej osoby, pretože aj zákonné kritériá určovania výživného zohľadňujú už spomínané objektívne možnosti, schopnosti a majetkové pomery povinného na jednej strane a odôvodnené potreby oprávneného na strane druhej.

Taktiež ak sa momentálne mení aj životná úroveň povinných osôb, myslím si, že by sa tomu mohla primerane prispôsobiť aj životná úroveň oprávnených.

Ako som už uviedol, ide skôr o odporúčanie, nakoľko prísne vzaté z pohľadu práva súčasná situácia sama o sebe nespôsobuje a ani nemôže spôsobovať zánik vyživovacej povinnosti a navyše ak je výživné určené súdnym rozhodnutím alebo dohodou schválenou súdom, potom akékoľvek porušenie povinnosti platenia súdom určeného alebo schváleného výživného je spojené s hrozbou exekúcie, prípadne až trestného stíhania.

Rozhodne by sa preto súčasná situácia nemala riešiť jednostranne len povinnou osobou tak, že sa výživné jednoducho a svojvoľne prestane platiť alebo sa zníži.

Mala by tomu predchádzať diskusia aj s oprávneným, ktorý by mal zobrať do úvahy objektívne prekážky a tomu prispôsobiť aj svoje požiadavky.

Treba si tiež uvedomiť, že pri existencii súdneho rozhodnutia ťahá povinný osoba za pomyselný kratší koniec.

Preto sú to primárne povinní, ktorí by mali vyvinúť iniciatívu a o celej situácii začať diskusiu.

Naopak oprávnení by mali mať pochopenie pre legitímnu požiadavku na dočasné zníženie výživného a nemali by bezhlavo trvať na „štandardnom“ výživnom.

Je však nevyhnutné uvedomiť si, že aj pri takomto postupe je povinný stále vystavený riziku spojenému s nerešpektovaním súdneho rozhodnutia ohľadom výživného, ktoré môže meniť iba súd (nie len dohoda zainteresovaných osôb).

Toto riziko pritom spočíva v už spomenutej hrozbe exekúcie alebo až trestného stíhania.

Hrozbu trestného stíhania však nevnímam až tak akútne, keďže v trestnom konaní nie sú orgány činné v trestnom konaní ani súdy viazané výškou výživného určenou civilným súdom a som presvedčený, že ak by sa zachovala optimálna miera primeraného výživného, s prihliadnutím na aktuálne a objektívne možnosti povinného, nemuselo by to znamenať naplnenie znakov trestného činu zanedbania povinnej výživy.

Ak by tomu tak aj nebolo, tak vždy je možnosť v rámci účinnej ľútosti doplatiť neuhradené výživné, čo by malo za následok zánik trestnosti.

V takom prípade však vzniká otázka, či by sa o čine rozhodovalo až v čase, kedy by mal povinný reálne možnosť takéto zmeškané výživné doplatiť. 

Záverom si dovoľujem uzavrieť celú vec tým, že ak by mali súčasné opatrenia znamenať na strane povinnej osoby také trvalé zmeny, ktoré by spôsobili stratu príjmu alebo jeho podstatné zníženie, potom je už na mieste trvalé zníženie výživného v dôsledku podstatnej zmeny pomerov na jej strane.

V takom prípade sú už splnené aj zákonné predpoklady na (trvalé) zníženie výživného, ktoré by malo byť reflektované aj v súdnom rozhodnutí.

Inak povedané ide o dôvody, pre ktoré možno podať  návrh na zníženie výživného.

 

Na zabezpečenie zvýšenia šance na úspech v takomto, ako aj v iných typoch súdneho konania je na mieste využite služieb odborníka – advokáta, ktorý má skúsenosti s rodinným právom. V prípade potreby ma preto môžete kontaktovať a následne zhodnotíme skutkovú situáciu a možnosti jej právneho riešenia.




Autor článku:

Podobné články z rovnakej oblasti práva:
LEXANA - asistentka

Text zprávy
Moje zprava
Text v prvnim tlacitku