Vyjadrenie ku konaniu o súlade § 446 Občianskeho zákonníka s Ústavou (a medzinárodnou zmluvou), vedenom na Ústavnom súde Slovenskej republiky na návrh Okresného súdu Košice I
Na úvod pre lepšie pochopenie vyššie uvedeného konania o súlade právnych predpisov uvádzame stručný úvod do danej problematiky.
Súkromnoprávne následky spôsobenia ujmy na zdraví inej osobe (teda iné ako trestnoprávne či správnoprávne spočívajúce v uložení sankcií za toto konanie) upravuje primárne Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“).
Občiansky zákonník upravuje celý komplex práv, ktoré prináležia každému, komu bola spôsobená škoda na zdraví (OZ používa termín škoda na zdraví, právna teória sa ale prikláňa skôr k používaniu pojmu ujma na zdraví).
Za spôsobenie ujmy na zdraví zodpovedá ten, kto spôsobil ujmu na zdraví inému v príčinnej súvislosti s tým, že porušil právnu povinnosť (akúkoľvek). V závislosti od konkrétneho typu zodpovednosti za škodu (resp. ujmu na zdraví) sa pre vznik zodpovednosti škodcu vyžaduje aj to, aby právnu povinnosť, v príčinnej súvislosti s ktorou vznikla ujma na zdraví inému, porušil zavinene. Ak sú naplnené predpoklady všeobecnej alebo osobitnej zodpovednosti za škodu, škodca za túto škodu zodpovedá a je povinný ju nahradiť. Rozsah, v akom je škodca povinný škodu nahradiť je rovnako definovaný OZ, a to tak, že sa nahrádza skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). V ďalšej časti vychádzame teda z predpokladu, že sú naplnené tieto predpoklady na vznik zodpovednosti za ujmu na zdraví poškodeného.
Jedným z práv, ktoré patria poškodenému, je aj právo na náhradu za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti poškodeného. Práve tohto jedného z viacerých práv, ktoré poškodenému vznikajú v prípade, ak mu bola spôsobená ujma na zdraví, sa týka aj v nadpise opísané konanie o súlade právnych predpisov. Je dôležité uviesť, že nie je napádaná samotná existencie tohto práva, naopak navrhovateľ – Okresný súd Košice I ho vôbec nespochybňuje, ale napádaný je spôsob výpočtu tejto náhrady. Súčasný spôsob výpočtu náhrady za stratu na zárobku sa totiž výrazne odkláňa od inak všeobecne uplatňovanej zásady súkromnoprávnej úpravy zodpovednosti za škodu, podľa ktorej sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Podľa Okresného súdu Košice I je súčasný spôsob výpočtu tejto náhrady je protiústavný, keďže porušuje vlastnícke právo poškodeného. Podľa Okresného súdu k tomuto porušeniu vlastníckeho práva poškodeného dochádza tým, že výška náhrady za stratu na zárobku je podstatne nižšia ako reálne spôsobená ujma na zárobku. Je potrebné pritom zdôrazniť, že táto ujma poškodenému vznikla ako následok jeho práceneschopnosti, a aj k samotnej práceneschopnosti došlo práve v dôsledku toho, že mu iná osoba spôsobila ujmu na zdraví.
Občiansky zákonník do 31.07.2004 plne rešpektoval už vyššie uvedené dve základné zásady, na ktorých stojí súkromnoprávna úprava zodpovednosti za škodu – teda, že za splnenia uvedených predpokladov za spôsobenie ujmy na zdraví zodpovedá ten, kto ju spôsobil (škodca) a že výška tejto náhrady nemá byť redukovaná, ale má byť vo výške, ktorá čo najviac zodpovedá sume, ktorú by za normálnych okolností poškodený bol získal.
Od 01.08.2004 ale NR SR upravila novelou OZ § 446, ktorý ustanovuje spôsob výpočtu tejto náhrady tak, že od tohto dňa sa náhrada za stratu na zárobku posudzuje a suma tejto náhrady sa určuje rovnako ako úrazový príplatok podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení.
Podľa tohto ustanovenia má teda v súčasnosti poškodený nárok na náhradu za stratu zárobku počas pracovnej neschopnosti len vo výške vypočítanej spôsobom, ako sa počíta úrazový príplatok podľa zákona o sociálnom poistení. Poškodený teda nemá v tomto prípade nárok na náhradu skutočnej škody a ušlého zisku v neredukovanom rozsahu, keďže tú v danom prípade predstavuje zárobok, ktorý by poškodený inak dosiahol v čase práceneschopnosti. Spôsob výpočtu úrazového príplatku je totiž v zákone o sociálnom poistený nastavený takým spôsobom, že jeho konečná výška predstavuje len pomernú časť (a to relatívne malú) v porovnaní s priemerným príjmom poškodeného pred vznikom ujmy na zdraví.
Pred novelou Občianskeho zákonníka, ktorá nadobudla účinnosť 01.08.2004, bola výška nároku na náhradu za stratu príjmu počas práceneschopnosti počítaný odlišne, ale v súlade so základnými zásadami spočívajúcimi v tom, že sa uhrádza celá (nijakým spôsobom neredukovaná) škoda.
Do 31.07.2004 mal poškodený totiž nárok na náhradu za stratu príjmu počas práceneschopnosti vo výške rozdielu medzi priemerným zárobkom pred poškodením a dávkami nemocenského vyplatenými v dôsledku práceneschopnosti. Teda, poškodený nebol nijakým spôsobom ukrátený na svojom zárobku, pretože výška náhrady spolu s vyplateným plnením z nemocenského poistenia boli vždy vo výške priemerného zárobku.
Takúto právnu úpravu (účinnú do 31.07.2004) možno jednoznačne považovať za spravodlivú a vhodnú, keďže poškodený mal nárok aj za dobu práceneschopnosti na sumu vo výške, ktorú by za normálnych okolností získal v danej dobe ako svoj zárobok.
Súčasná právna úprava spôsobu výpočtu tohto nároku je teda výrazne nespravodlivá v tom, že poškodený, ktorému bola spôsobená ujma na zdraví a ktorý je v dôsledku tejto ujmy práceneschopný (pričom práceneschopnosť ani ujmu na zdraví si nespôsobil sám), nemá nárok na zárobok, ktorý by bol za normálnych okolností dosahoval za predpokladu, že by mu nebola spôsobená ujma na zdraví.
Keďže vlastnícke právo je chránené čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ústavný súd bude v tomto konaní o súlade právnych predpisov posudzovať, či súčasné znenie ustanovenia § 446 Občianskeho zákonníka nepredstavuje protiprávny zásah do vlastníckeho práva poškodeného, ktorý podľa súčasnej právnej úpravy nemá de facto nárok na náhradu skutočnej škody a ušlého zisku.
Ako praktický príklad dôsledkov napádaného § 446 Občianskeho zákonníka v praxi možno uviesť práve prípad, o ktorom sa v súčasnosti koná na Okresnom súde Košice I, v ktorom aj samotný okresný súd dospel k tomu, že toto súdne konanie prerušil a podal návrh na konanie o súlade právnych predpisov na Ústavný súd. Až do skončenia konania na Ústavnom súde bude konanie vedené na okresnom súde prerušené.
Ide o prípad, keď bola poškodenému spôsobená ujma na zdraví pri dopravnej nehode, ktorú zapríčinil škodca – prevádzkovateľ autobusovej dopravy, tým, že jeho zamestnanec ako vodič autobusu porušil zákaz prejazdu počas červeného signálu na semafore, v dôsledku čoho zapríčinil dopravnú nehodu, pri ktorej poškodený utrpel ujmu na zdraví.
V dôsledku tejto ujmy bol poškodený práceneschopný, celkovo 44 dní. Poškodený mal nadštandardné zárobky a jeho priemerný mesačný zárobok pred práceneschopnosťou bol cca 2.053,- €. V dôsledku práceneschopnosti bol jeho zárobok v danom období 3 mesiacov, v ktorých boli dni, počas ktorých bol práceneschopný, len vo výške 2.590,- € namiesto 6.159 €, ktoré by dosiahol, keby nebol dočasne práceneschopný.
Teda strata na zárobku počas dočasnej pracovnej neschopnosti predstavuje u poškodeného 3.569,- €. Sociálna poisťovňa poškodenému vyplatila dávky z nemocenského poistenia za toto obdobie vo výške 403,- €. Toto plnenie znižuje stratu na zárobku poškodeného na 3.166,- € (3.569,- € - 403,- €).
Avšak podľa súčasného spôsobu výpočtu výšky náhrady za stratu na zárobku ustanovenom v napadnutom ustanovení § 446 OZ má poškodený nárok na túto náhradu len vo výške 375 €. Teda aj po poskytnutí tohto nároku je poškodený ukrátený v danom prípade až o 2.791 € (3.166,- € - nárok na náhradu za stratu zárobku vypočítaný spôsobom, ktorý v súčasnosti ustanovuje Občiansky zákonník vo výške 375 €).
Na uvedenom príklade zreteľne možno vidieť, ako súčasná právna úprava výpočtu nároku na náhradu za stratu zárobku poškodzuje vlastnícke právo poškodeného, ktorý by tieto prostriedky získal, ak by mu nebola spôsobená ujma na zdraví v dôsledku ktorej je práceneschopný.
Podľa právnej úpravy výpočtu náhrady za stratu na zárobku účinnej do 31.07.2004, ktorá dôsledne rešpektovala základnú zásadu, podľa ktorej sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk, by poškodený nebol v žiadnej strate, pretože výška jeho náhrady za stratu na zárobku by bola vo výške 3.166,- € namiesto súčasných 375,- €. Súčasná právna úprava tak neodôvodnene, bez akéhokoľvek racionálneho dôvodu limituje výšku škody, ktorú je povinný nahradiť škodca, v uvedenom príklade takmer až o 8,5 násobok.
Na základe uvedených skutočností sa jednoznačne možno prikloniť k návrhu Okresného súdu Košice I na vyslovenie nesúladu uvedeného ustanovenia § 446 Občianskeho zákonníka, ktoré ustanovuje spôsob výpočtu náhrady za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti s čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý poskytuje ústavnú ochranu vlastníckemu právu každého.
Súčasná právna úprava totiž neoprávnene zasahuje do vlastníckeho práva poškodeného tým, že nemá nárok na náhradu za stratu zárobku vo výške, ktorý by bol dosiahol za predpokladu, že mu nebude spôsobená ujma na zdraví. Jednoznačne by bolo vhodné a najmä spravodlivé, aby bol vyslovený nielen nesúlad súčasného spôsobu výpočtu tejto náhrady s Ústavou Slovenskej republiky, ale bolo by žiaduce, aby bola právna úprava zmenená na stav, ktorý platil do 31.07.2004, ktorá dôsledne rešpektovala práva poškodeného na náhradu skutočnej škody a ušlého zisku tak, ako by mu patrila napríklad v prípade, ak by bola škoda spôsobená na jeho veci. V prípade škody vzniknutej na veci totiž poškodenému vždy patrí právo na skutočnú náhradu škody aj ušlý zisk. Právna úprava výpočtu nároku na náhradu za stratu zárobku ale z týchto princípov neodôvodnene nevychádza.
Autor
JUDr. Milan Ficek, advokát
