Máte
otázku?

Neoprávnené užívanie nehnuteľnosti - trestný čin?

Zdroj: https://resources.stuff.co.nz

Analýza nálezu Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. II. ÚS 3080/16 zo dňa 23. 5. 2017

 

O čo v danej veci išlo (skutkový stav)

 

Sťažovateľ sa na základe individuálnej ústavnej sťažnosti domáhal na Ústavnom súde ČR ochrany svojich základných práv a slobôd, nakoľko Obvodný súd pre Prahu 5 ho uznal vinným zo spáchania prečinu neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo k nebytovému priestoru podľa § 208 ods. 1 zákona č. 40/2009 Sb., trestný zákonník, v znení neskorších predpisov.  Tohto prečinu sa mal sťažovateľ dopustiť tým, že mal protiprávne užívať usadlosť Cibulka, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody na dva mesiace, ktorý bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu jedného roka. Podľa spomenutého ustanovenia pritom platí, že: „Kdo protiprávně obsadí nebo užívá dům, byt nebo nebytový prostor jiného, bude potrestán odnětím svobody až na dvě léta nebo peněžitým trestem.“[1]

Sťažovateľ podal proti predmetnému rozhodnutiu opravné prostriedky, avšak tak Mestský súd v Prahe, ako aj Najvyšší súd ČR opravným prostriedkom sťažovateľa nevyhoveli.

V máji 2012 sťažovateľ (spolu s dvoma ďalšími osobami) uzatvoril s vlastníkom usadlosti Cibulka zmluvu, ktorú označili ako zmluvu o spolupráci pri opravách a údržbe nehnuteľnosti. Na základe uvedenej zmluvy vlastník súhlasil s tým, že sťažovateľ (a zvyšné osoby) sa môže zdržiavať v nehnuteľnosti, a to za podmienok určených v článku III zmluvy. Podľa znenia tohto článku bol sťažovateľ oprávnený užívať šesť presne vymedzených priestorov v nehnuteľnosti. Zmluva síce výslovne určovala, že nejde o nájomnú zmluvu, ale sťažovateľ sa napriek tomu domnieval, že podpísaná zmluva mu umožňovala aj bývať v predmetnej nehnuteľnosti. Po dvoch rokoch však vlastník nadobudol presvedčenie, že sťažovateľ porušil uzavretú dohodu (v nehnuteľnosti sa konali rôzne podujatia, ktoré vlastník neschvaľoval, realizovali sa neschválené úpravy, využívali sa aj priestory, ktoré neboli vymedzené v zmluve a v konečnom dôsledku sa nehnuteľnosť využívala aj na bývanie). Dalo sa teda povedať, že užívanie predmetnej nehnuteľnosti prerástlo podľa názoru vlastníka do squattingu, a preto, vychádzajúc z toho, že bola zmluva závažným spôsobom porušená, vlastník dňa 20. decembra 2014 zmluvu vypovedal. V zmluve bola pre prípad výpovede dohodnutá trojmesačná výpovedná lehotu, ktorá sa mala počítať prvým dňom kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede. Výpovedná lehota mala preto skončiť dňa 31. marca 2015.

Sťažovateľ s podanou výpoveďou nesúhlasil a považoval ju za neplatnú. Medzi zmluvnými stranami (vlastníkom nehnuteľnosti a sťažovateľom) tak vznikol spor ohľadom údajného závažného porušenia zmluvy a platnosti výpovede. Sťažovateľ (spolu s ďalšími dvoma osobami) sa preto pokúsili s majiteľom nehnuteľnosti rokovať. Tieto rokovania však trvali aj po uplynutí výpovednej lehoty, a preto dňa 5. mája 2015 podal vlastník trestné oznámenie, na základe ktorého nasledujúci deň prebehol policajný zákrok a následne sa začalo trestné stíhanie.

 

Právne posúdenie

 

V rámci trestného konania sťažovateľ opieral svoju procesnú obranu (obhajobu) predovšetkým o princíp subsidiarity trestnej represie a zásadu ultima ratio.

Princíp subsidiarity trestnej represie (trestného postihu) v trestnom práve vyjadruje požiadavku na obmedzenie trestania na také prípady, kedy je to vzhľadom na závažnosť a spoločenskú škodlivosť protiprávneho konania dôvodné. Z pohľadu teórie trestného práva sa princíp trestnej represie zaraďuje medzi základné zásady trestného práva.

Za súčasť princípu subsidiarity trestnej represie pritom možno považovať aj zásadu ultima ratio, v zmysle ktorej sa majú trestnoprávne prostriedky považovať za najkrajnejšie riešenie a majú sa použiť spravidla len v prípade, pokiaľ miernejšie (netrestné) prostriedky nestačia.

V kontexte uvedených princípov (zásad) možno konštatovať, že vo svojej podstate sledujú to, aby boli prostriedky trestného práva používanie skôr zmierlivo, pretože nie každé porušenie právnej normy alebo každé protiprávne konanie možno považovať za trestný čin.

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa všeobecné súdy konštatovali okrem iného nasledovné:

  • Obvodný súd pre Prahu 5: „(...) nemůže obstát argument, že se vlastník měl nejdříve hájit formou civilní žaloby a nemohl využít prostředků trestního práva. Takový výklad by ve svém důsledku znamenal, že by ustanovení § 208 trestního zákoníku bylo obsoletní. Účel úprav v civilním řízení a v trestním řízení je podle obvodního soudu zcela zjevně jiný. V civilním řízení jde o "pouhé" vyklizení. V trestním řízení je však účelem i potrestání protiprávního jednání porušujícího zájmy chráněné trestním zákoníkem, pokud prostředky podle jiných právních předpisů nedostačují.“
  • Mestský súd v Prahe: „(...) je třeba zásadně každý protiprávní čin, který vykazuje znaky uvedené v trestním zákoníku, považovat za trestný čin. Obecně takový čin nelze považovat za společensky neškodlivý. Opačný názor lze zastávat jen ve výjimečných případech, ve kterých z určitých závažných důvodů nelze uplatňovat trestní represi, pokud posuzovaný čin svou povahu neodpovídá ani těm nejlehčím, běžně se vyskytujícím trestným činům dané právní kvalifikace.“
  • Najvyšší súd ČR: „(...) nebylo navíc namístě použít princip subsidiarity trestní represe. Tento princip se uplatní, pokud posuzovaný skutek z hlediska spodní hranice trestnosti neodpovídá běžně se vyskytujícím trestným činům dané skutkové podstaty. Kritérium společenské škodlivosti případu doplňuje zásada "ultima ratio". Z ní vyplývá, že trestní právo má místo pouze tam, kde jiné prostředky ochrany práv fyzických a právnických osob nejsou dostatečné, účinné nebo vhodné. V posuzovaném případě však soudy takové okolnosti nezjistily. Odmítavý postoj obviněného k respektování vůle vlastníka, aby opustil uvedený objekt, ve spojení s délkou úmyslného neoprávněného zásahu do práv vlastníka, ukončeného až zákrokem policie, svědčí o vyšší intenzitě protiprávního jednání stěžovatele. Skutečnost, že svých nároků se ve formální rovině mohl vlastník uvedeného objektu domáhat též u civilního soudu, nezaložila překážku pro uplatnění trestněprávní odpovědnosti stěžovatele.“

Hoci sa všeobecné súdy v zásade zhodli na tom, že konanie sťažovateľa treba považovať za trestný čin, Ústavný súd ČR sa s ich právnym názorom nestotožnil, keď konštatoval, že: „Ústavní soud zejména musí úvodem obecným soudům vytknout přístup, s jakým se s aplikací principu subsidiarity trestní represe vypořádaly. Nelze k němu přistupovat tak, jak to učinil obvodní soud, s argumentem, že pokud je daný přečin upraven v trestním zákoníku, pak až na výjimečné případy není pro použití principu subsidiarity trestní represe místo. Z pohledu ústavního práva a výše popsaného principu proporcionality se Ústavní soud nemůže ztotožnit ani s náhledem městského soudu, podle kterého je třeba zásadně každý protiprávní čin, který vykazuje znaky uvedené v trestním zákoníku, považovat za trestný čin a opačný názor lze zastávat jen ve výjimečných případech. Tento přístup opomíjí koncept legitimity v trestním právu, která je založena na tom, že "represivní prostředky mohou být použity pouze tehdy, je-li to odůvodněno především v rámci úcty k základním právům a jejich ochraně. Trestní právo musí chránit zásadní - legitimní zájmy a hodnoty tam, kde není jiné pomoci." [viz Fenyk, J. Subsidiarita trestní represe - rovnice o mnoha proměnných? ASPI, ID: LIT44527CZ; k legitimitě a proporcionalitě trestního práva viz také Kratochvíl, V. Případ, trestný čin, společenská škodlivost a vina v trestním právu (o zásadě subsidiarity trestní represe trochu jinak). Právník, 7/2015, s. 538-539]. Trestněprávní postih proto může přijít jen v situacích, ve kterých je to nezbytné pro dosažení účelu aplikované normy. Princip subsidiarity trestní represe z toho důvodu nesmí být pouhou výjimkou. Jak již bylo uvedeno výše, ústavněprávní perspektiva naopak vede k závěru, že je možné ho omezit jen s cílem, který je legitimní, a způsobem, který je přiměřený vůči tomuto legitimnímu cíli.“

S vyššie uvedeným právnym názorom Ústavného súdu možno v plnej miere stotožniť, pričom s Ústavným súdom ČR možno súhlasiť aj pokiaľ ide o to, že všeobecné súdy nezohľadnili individuálne okolnosti daného prípadu, keď sa dôsledne nezaoberali tým, či sťažovateľ nehnuteľnosť protiprávne obsadil alebo nehnuteľnosť protiprávne užíval. Aj z pohľadu laika musí byť totiž zrejmé, že závažnejším protiprávnym konaním je protiprávne obsadenie nehnuteľnosti, avšak v danej veci išlo nepochybne „iba“ o protiprávne užívanie, čo možno vyvodzovať z toho, že sťažovať vstúpil do užívania predmetnej nehnuteľnosti na zmluvnom základe, pričom takéto užívanie trvalo po dobu dvoch rokov a skončilo až na základe výpovede zo strany vlastníka.

Ako už bolo v úvode zdôraznené (a v rámci analyzovaného rozhodnutia viackrát spomenuté), ohľadom platnosti výpovede exitoval medzi sťažovateľom a vlastníkom spor. Pritom aj z pohľadu trestného sudcu je zrejmé, že spor o (ne)platnosť právneho úkonu akým je výpoveď je typickým civilným sporom, ktorý má súkromnoprávny základ.

Pritom ak vznikla situácia, ktorá by mohla byť vec riešená prostriedkami trestného práva, avšak má súkromnoprávny základ, prvá a základná otázka, ktorá mala byť orgánmi činnými v trestnom konaní, prípadne súdmi vyriešená už na začiatku, je otázka, či sa danú vec nestačí riešiť prostriedkami súkromného práva. Inak povedané, či princíp subsidiarity trestnej represie a zásada ultima ratio v danom prípade nie sú prekážkou pre použitie prostriedkov trestného práva.

Túto otázku však české všeobecné súdy neriešili, riešili ju nedostatočne, resp. ju vyriešili nespráve, a preto Ústavný súd ČR napadnuté rozhodnutia zrušil a konštatoval porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa.

Vo vzťahu k uvedenému možno skonštatovať, že aj slovenské orgány činné v trestnom konaní a aj súdy rozhodujú v kontexte princípu subsidiarity trestnej represie a zásady ultima ratio. „Zhodne postupoval aj napríklad Okresný súd v Pezinku vo veciach vedených pod sp. zn. 3T 62/2008 a 1T 219/2008, v ktorých sa viedlo trestné stíhanie pre spáchanie prečinu neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo k nebytovému priestoru podľa § 218 Tr. zák., v ktorých, podľa názoru súdu, neprekročili spory o užívanie nehnuteľnosti, či zásahy do vlastníckeho práva súkromnoprávny rozmer veci a nie je na mieste ingerencia prostriedkami trestného práva. V obidvoch trestných veciach rozhodoval o odvolaní prokurátora Krajský súd v Bratislave (uznesenie sp. zn. 5To 17/2009 zo dňa 19.03.2009 a uznesenie sp. zn. 1To 99/2009 zo dňa 04.11.2009), ktorý sa plne stotožnil s aplikáciou zásady subsidiarity trestnej represie a princípu ultima ratio prvostupňovým súdom (ako interpretačného pravidla) a vyslovene zdôraznil, že je neprípustné, aby sa štandardné civilné vzťahy riešili na úkor jedného účastníka prostriedkami trestného práva, čim evidentne dochádza k nerovnému postaveniu zainteresovaných osôb vo vzájomných záväzkovo právnych vzťahoch.“[2]

Na druhej strane nie je vhodné, ak sa princíp subsidiarity trestnej represie a zásady ultima ratio uplatňuje paušálne, bezbreho a bez zohľadnenia konkrétnych okolností každého jednotlivého prípadu.

Princíp subsidiarity trestnej represie a zásady ultima ratio totiž nemožno interpretovať tak extenzívnym spôsobom, že trestnoprávna zodpovednosť konajúcej osoby bude vylúčená, hoci sú naplnené všetky predpoklady vzniku trestnej zodpovednosti. Zároveň treba skonštatovať, že prípadný súbeh trestnoprávnej a súkromnoprávnej zodpovednosti nemôže v závažných prípadoch, keď sú splnené podmienky trestnej zodpovednosti, vylúčiť aplikáciu trestného práva. Rovnako nemožno spomenuté princípy (zásady) interpretovať tak, že trestnoprávny postih je možný, len ak osoba poškodená trestným činom neúspešne vyčerpala všetky právne prostriedky svojej ochrany civilnou cestou (príp. sa o to aspoň pokúsila).

Záverom však treba skonštatovať, že prihliadnuc na konkrétne okolnosti daného prípadu, ktoré sú v analyzovanom náleze pomerne detailne opísane, možno so závermi Ústavného súdu ČR súhlasiť.

 

Squatting a možnosti ochrany pred squattingom

 

Squatting ako spoločenský fenomén slovenské trestné právo žiadnym osobitný spôsobom nereflektuje. Nejde teda ani o legálny termín, ktorý by bol v definovaný v Trestnom zákone. Ako je už spomenuté, ide skôr o spoločenský fenomén, ktorý lepšie identifikuje skôr sociológ, pričom z hľadiska práva je pomerne ťažko (ak vôbec) definovateľný.

Pokiaľ by vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu mal byť squatting riešený prostriedkami slovenského trestného práva, zrejme by išlo o trestnoprávny postih za trestný čin neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo k nebytovému priestoru (obdobne, ako tomu bolo v analyzovanom prípade).

Z hľadiska netrestných, resp. civilných prostriedkov sa môže vlastník veci neoprávnene užívanej squattermi domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva predovšetkým podľa ustanovenia § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého platí, že: „Vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.“ Pritom pokiaľ ide o nehnuteľnosti, v praxi je namiesto domáhania sa vydania veci zaužívané vypratanie nehnuteľnosti.

Pritom pokiaľ by neoprávnený užívateľ (napr. squatter) odmietol nehnuteľnosť vypratať napriek právoplatnému súdnemu rozhodnutiu, do úvahy prichádza exekúcia. Exekučný poriadok preto ako jeden zo spôsobov vykonania exekúcie na nepeňažné plnenia priamo upravuje vypratanie (a to vypratanie nehnuteľnosti alebo jej časti a vypratanie bytu).

Z pohľadu osoby dotknutej neoprávneným užívaním veci (nehnuteľnosti) je však postup civilnými prostriedkami pomerne nákladný a z časového hľadiska (najmä kvôli dĺžke súdnych konaní) sa môže dokonca javiť ako neefektívny.

 


[1] V našom Trestnom zákone sú základné skutkové podstaty trestného činu neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo k nebytovému priestoru dve, pričom sú upravené § 218 ods. 1 a 2, podľa ktorého platí, že: „(1) Kto protiprávne obsadí alebo užíva dom alebo byt iného alebo kto oprávnenej osobe v užívaní domu alebo bytu neoprávnene bráni, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky. (2) Kto protiprávne vnikne, obsadí alebo užíva nebytový priestor iného alebo kto oprávnenej osobe v užívaní nebytového priestoru neoprávnene bráni, potrestá sa odňatím slobody až na jeden rok.“

[2] Zdroj: http://www.pravnelisty.sk/clanky/a215-princip-ultima-ratio.-vyznamne-interpretacne-pravidlo-alebo-prehnany-sudny-aktivizmus-bez-opory-v-zakone-a-judikature




Autor článku:
JUDr. Milan Ficek, advokát

Podobné články z rovnakej oblasti práva:
4,9 (2,639)
Všetky recenzie
LEXANA - asistentka

Text zprávy
Moje zprava
Text v prvnim tlacitku