Máte
otázku?

Je pokuta za nenosenie rúška zákonná?

Dospeli sme k právnemu názoru, že za nesplnenie povinnosti nosiť rúško by sme nemali dostať pokutu pretože jej uloženie by bolo nezákonné. Vysvetlíme to v tomto texte.

 

V súčasnej neľahkej situácii, kedy musíme všetci strpieť určité obmedzenia sa často medzi verejnosťou šíria rôzne informácie, ktoré spochybňujú zákonnosť nariadení zo strany Úradu verejného zdravotníctva (ďalej len ako „UVZ“), či hlavného hygienika, a teda aj povinnosť nosiť rúško. Tieto nariadenia označujú ako nulitné, teda neexistujúce a bez právnych účinkov. V tomto článku sa Vám pokúsime vysvetliť pomocou rozboru relevantnej právnej úpravy, ako to v skutočnosti s povinnosťou nosiť rúško je.

 

Aké poznáme krízové stavy?

V prípade, ak dôjde k ohrozeniu štátu, či už jeho orgánov, alebo obyvateľov môže nastať určitý typ krízového stavu. Príslušné štátne orgány majú právo vyhlásiť rôzne druhy krízových stavov, pričom sa rozlišujú tie, ktoré sa vyhlasujú v čase vojny a tie ktoré sa vyhlasujú mimo stavu vojny a vojnového stavu. V prípade ohrozenia inou štátnou mocou sa vyhlasuje vojna, alebo vojnový stav. Tým sa venovať nebudeme. Mimo času vojny a vojnového stavu sa môže vyhlásiť mimoriadna situácia, núdzový stav a výnimočný stav. Tieto krízové situácie sa vyhlasujú na obdobie, počas ktorého je bezprostredne ohrozená alebo narušená bezpečnosť štátu.

Poznáme teda podľa rozsahu závažnosti a dopadu na životy obyvateľov a štátu (zostupne): vojnu, vojnový stav, výnimočný stav, núdzový stav a mimoriadnu situáciu.

Vojna, vojnový stav, výnimočný stav a núdzový stav sa vyhlasuje a riadi podľa ústavného zákona č. 227/2002 Z.z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu.

Mimoriadna situácia sa vyhlasuje podľa zákona č. 42/1992 Z.z. o civilnej ochrane obyvateľstva.

Mimoriadnou situáciou sa rozumie obdobie ohrozenia alebo obdobie pôsobenia následkov mimoriadnej udalosti na život, zdravie alebo majetok, ktorá je vyhlásená podľa tohto zákona; počas nej sa vykonávajú opatrenia na záchranu života, zdravia alebo majetku, na znižovanie rizík ohrozenia alebo činnosti nevyhnutné na zamedzenie šírenia a pôsobenia následkov mimoriadnej udalosti.

Núdzový stav môže vláda vyhlásiť len za podmienky, že došlo alebo bezprostredne hrozí, že dôjde k ohrozeniu života a zdravia osôb, a to aj v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie, životného prostredia alebo k ohrozeniu značných majetkových hodnôt v dôsledku živelnej pohromy, katastrofy, priemyselnej, dopravnej alebo inej prevádzkovej havárie; núdzový stav možno vyhlásiť len na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území.

 

V ktorej krízovej situácii sa teraz nachádzame?

Od 12.03.2020 bola na území SR vyhlásená mimoriadna situácia. Túto vyhlásila vláda podľa § 8 zákona o civilnej ochrane obyvateľstva. Táto mimoriadna situácia bola vyhlásená kvôli ohrozeniu zdravia II. stupňa.

Od 16.03.2020 bol vládou podľa čl. 5 ústavného zákona o bezpečnosti štátu vyhlásený vládou núdzový stav, avšak ten sa týkal „len“  poskytovateľov ústavnej zdravotnej starostlivosti (nariadenie 45/2020 Z.z.) Od 28.03.2020 sa rozšíril aj na uloženie pracovnej povinnosti na zabezpečenie výkonu zdravotnej starostlivosti v rozsahu ošetrovateľskej starostlivosti v pobytových zariadeniach sociálnych služieb, ktorými sú zariadenia pre seniorov, zariadenia opatrovateľskej služby, domovy sociálnych služieb, špecializované zariadenia, v zariadeniach sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, ktorými sú centrá pre deti a rodiny (nariadenie 64/2020 Z.z.)

V čase od 8. apríla 2020 0.00 hod do 13. apríla 2020 23.59 sa núdzový stav rozšíril aj na obmedzenie pohybu a pobytu osôb s určitými výnimkami (nariadenie 72/2020 Z.z.).

Uplynutím 13.06.2020 sa núdzový sta skončil, avšak stále platila mimoriadna situácia.

Opätovne bol núdzový stav vyhlásený od 01.10.2020 a to nariadením vlády č. 268/2020 Z.z.

V súčasnosti sa nachádzame v núdzovom stave a ešte stále v ohrození zdravia II. stupňa

 

Čo to pre obyvateľov znamená?

Je zrejmé, že obyvatelia majú určité práva a slobody, ktoré im garantuje ústava, a to napr. osobnú slobodu, slobodu pohybu, pobytu, prejavu, ochranu súkromia, nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia a pod. Každá krízová situácia, ak je vyhlásená, určitým spôsobom tieto práva obmedzuje. Zákon, ktorý ju reguluje upravuje presné podmienky kto, za akých okolností a akým spôsobom môže ústavné práva obmedziť.

V čase núdzového stavu sú opatrenia o čosi prísnejšie oproti mimoriadnej situácii a viac zasahujú do práv obyvateľstva.

V čase núdzového stavu možno v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas podľa závažnosti ohrozenia obmedziť základné práva a slobody a uložiť povinnosti na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území, a to najviac v tomto rozsahu:

a) obmedziť nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia evakuáciou na určené miesto,

b) uložiť pracovnú povinnosť na zabezpečenie zásobovania, udržiavania pozemných komunikácií a železníc, vykonávania dopravy, prevádzkovania vodovodov a kanalizácií, výroby a rozvodu elektriny, plynu a tepla, výkonu zdravotnej starostlivosti, udržiavania verejného poriadku alebo na odstraňovanie vzniknutých škôd,

c) obmedziť výkon vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na rozmiestnenie vojakov, príslušníkov ozbrojených zborov, zdravotníckych zariadení, zásobovacích zariadení, záchranných služieb a uvoľňovacích a iných technických zariadení,

d) obmedziť výkon vlastníckeho práva k hnuteľným veciam zákazom vjazdu motorových vozidiel alebo obmedzením ich používania na súkromné účely a na podnikanie,

e) obmedziť nedotknuteľnosť obydlia na ubytovanie evakuovaných osôb,

f) obmedziť doručovanie poštových zásielok,

g) obmedziť slobodu pohybu a pobytu zákazom vychádzania v určenom čase a zákazom vstupu na postihnuté alebo bezprostredne ohrozené územie,

h) obmedziť alebo zakázať uplatňovanie práva pokojne sa zhromažďovať alebo zhromažďovanie na verejnosti podmieniť povoľovaním,

i) obmedziť právo slobodne rozširovať informácie bez ohľadu na hranice štátu a slobodu prejavu na verejnosti,

j) zabezpečiť vstup do vysielania rozhlasu a televízie spojený s výzvami a informáciami pre obyvateľstvo,

k) zakázať uplatňovanie práva na štrajk,

l) vykonať opatrenia na riešenie stavu ropnej núdze.

 

Kto môže vydávať rozhodnutia a opatrenia?

Tu musíme vždy vychádzať zo základného pravidla uvedeného v Ústave SR, ktorá v čl. 2 ods. 2 uvádza, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Vždy preto musíme skúmať to, ktorý orgán vydal rozhodnutie a podľa akého zákona. Práve zákon nám vie poskytnúť odpoveď na to, či na to mal právomoc, alebo nie.

Podľa zákona o civilnej ochrane obyvateľstva, konkrétne podľa § 9 ods. 1 tohto zákona ministerstvá, ostatné ústredné orgány štátnej správy a iné ústredné štátne orgány plnia úlohy civilnej ochrany a vykonávajú ich kontrolu v rozsahu svojej pôsobnosti. O stave plnenia úloh civilnej ochrany poskytujú informácie ministerstvu vnútra.  

V tejto súvislosti je dôležitý zákon č. 387/2002 Z.z. o riadení štátu v krízových situáciách mimo času vojny a vojnového stavu. Tento zákon ustanovuje pôsobnosť orgánov verejnej moci pri riadení štátu v krízových situáciách mimo času vojny a vojnového stavu, práva a povinnosti právnických osôb a fyzických osôb pri príprave na krízové situácie mimo času vojny a vojnového stavu a pri ich riešení a sankcie za porušenie povinností ustanovených týmto zákonom.

Orgánmi krízového riadenia sú

a) vláda Slovenskej republiky (ďalej len „vláda"), Bezpečnostná rada Slovenskej republiky,

b) ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy (ďalej len „ministerstvo"),

c) Národná banka Slovenska,

d) bezpečnostná rada kraja,

e) obvodný úrad,

f) bezpečnostná rada okresu,

g) obec.

 

Aké postavenie má Úrad verejného zdravotníctva?

Úrad verejného zdravotníctva je rozpočtová organizácia štátu s pôsobnosťou pre územie Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, ktorá je zapojená finančnými vzťahmi na rozpočet ministerstva. Je to právnická osoba zriadená zákonom č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia. Úrad verejného zdravotníctva riadi a za jeho činnosť zodpovedá hlavný hygienik Slovenskej republiky. UVZ okrem iného podľa § 5 ods. 4 zákona

-          plánuje, koordinuje a určuje rozsah kontroly prenosných ochorení,

-          plánuje, koordinuje a určuje rozsah a očkovacie schémy imunizačného programu,

-          plní špecializované úlohy verejného zdravotníctva podľa § 11 a úlohy pri ohrození verejného zdravia podľa § 48 ods. 3,

-          nariaďuje opatrenia na predchádzanie ochoreniam podľa § 12 a opatrenia pri ohrozeniach verejného zdravia podľa § 48 ods. 4, ak ich treba vykonať v rozsahu presahujúcom územnú pôsobnosť regionálneho úradu verejného zdravotníctva,

-          podáva návrh na vyhlásenie mimoriadnej situácie a návrh na vykonanie opatrení podľa § 48 ods. 5, ak sa ohrozenie verejného zdravia vyskytne na území, ktoré presahuje územnú pôsobnosť regionálneho úradu verejného zdravotníctva,

 

Aké opatrenia môže robiť Úrad verejného zdravotníctva?

Úrad verejného zdravotníctva má množstvo kompetencií a vychádzajúc z čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého môžu štátne orgány konať len spôsobom a v rozsahu, ktorý ustanovuje zákon môže Úrad verejného zdravotníctva, ako každý iný orgán konať len to, čo mu zákon dovoľuje.

Dovoľujeme si upriamiť pozornosť na § 48 zákona o ochrane verejného zdravia. Ten totiž rozlišuje dva druhy ohrozenia zdravia, a to 1. ohrozenie zdravia a 2. ohrozenie zdravia II. stupňa. Rozdiel v nich je ten, že kým v prvom prípade postupuje Úrad verejného zdravotníctva podľa § 48 ods. 3 a 4 v druhom prípade, teda v prípade ohrozenia zdravia II. stupňa postupuje podľa § 48 ods. 5. (vysvetlím nižšie).

Ohrozenie verejného zdravia II. stupňa nastáva, ak je potrebné prijať opatrenia okrem iného pri výskyte prenosného ochorenia, podozrení na prenosné ochorenie alebo podozrení na úmrtie na prenosné ochorenie nad predpokladanú úroveň, podľa osobitného predpisu. Týmto je zákon o civilnej ochrane obyvateľstva. Práve vyhlásením mimoriadnej situácie ešte v marci 2020 vláda v uznesení č. 111/2020 uviedla, že ide o „vyhlásenie mimoriadnej situácie v súvislosti s ohrozením verejného zdravia II. stupňa z dôvodu ochorenia COVID-19 spôsobeným korona vírusom SARS-CoV-2 na území Slovenskej republiky.

Faktom teda je, že vláda určila, že v SR máme ohrozenie verejného zdravia II. stupňa. V tomto prípade tak musíme vždy rozlišovať pri každom jednom opatrení, o aký typ opatrenia ide. Ustanovenie § 48 ods. 3 a 4 určujú, aké opatrenia má Úrad verejného zdravotníctva právo vykonať,  pričom obsahujú dovetok „ak nie je v odseku 5 uvedené inak“. Ak by bolo potrebné vykonať opatrenia podľa § 48 ods. 5 zákona o ochrane verejného zdravia, potom môže Úrad verejného zdravotníctva len navrhnúť príslušnému orgánu podľa zákon o ochrane obyvateľstva, aby takéto opatrenie prijal.

Vyplýva to z § 48 ods. 5 zákona o ochrane verejného zdravia, podľa ktorého

Pri ohrození verejného zdravia II. stupňa úrad verejného zdravotníctva alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva podáva orgánom príslušným na úseku civilnej ochrany obyvateľstva62) návrh na vyhlásenie mimoriadnej situácie a návrh na...napríklad podľa písm. e) na režimové opatrenia pre obyvateľov ohrozenej alebo zasiahnutej oblasti a na ich odvolanie,

Podľa nášho právneho názoru však nemôžeme vykladať dovetok „ak odsek 5 neuvádza inak“ tak, že teraz by Úrad verejného zdravotníctva nemohol prijímať opatrenia podľa § 48 ods. 3 a 4. Naopak, on je povinný ich prijať, ak sa nazdáva, že je to potrebné. Nemôže však sám prijať opatrenia v odseku 5. Tie môže len navrhnúť kompetentnému orgánu, napr. ministerstvu, či vláde.

Vyhlásením mimoriadnej situácie tým pádom nezanikla povinnosť, ani právomoc vydávať opatrenia podľa § 48 ods. 3 a 4, ako to niektorí mylne vykladajú.

Napr. v § 48 ods. 4 písm. c) je uvedené oprávnenie nariadiť zákaz alebo obmedzenie styku časti obyvateľstva s ostatným obyvateľstvom pri hromadnom výskyte závažného ochorenia, zákaz alebo obmedzenie hromadných podujatí, zákaz alebo obmedzenie prevádzky zariadení, v ktorých dochádza k zhromažďovaniu osôb, či nariadiť nútenú izoláciu osôb chorých na prenosné ochorenie, ktoré odmietajú nariadené opatrenie.

Aj keď sme v mimoriadnej situácii, stále podľa nášho výkladu daného ustanovenia môže Úrad verejného zdravotníctva prijímať určité opatrenia a tieto nemôžeme považovať za nulitné.

Ako je to však s povinnosťou nosiť rúško?

 

Môže teda Úrad verejného zdravotníctva nariadiť povinnosť nosiť rúško?

Právo uložiť povinnosť rúško, nikde v zákone nenájdeme. Je to pochopiteľné, pretože zákon musí byť do istej miery všeobecný a nemal by riešiť úplne dopodrobna každý jeden detail. V opačnom prípade by sa mohlo stať, že zákonodarca napr. zabudne na jedno zo 100 opatrení a potom by ho nebolo možné použiť nehovoriac o obrovskej obsiahlosti zákona. Napr. je rozdiel ak zákon povie o možnosti obmedziť hromadné podujatie a obmedziť hromadné podujatie nad 100 ľudí. Ak by to bola táto druhá alternatíva a situácia by si vyžiadala obmedzenie podujatia aj nad 50 ľudí, orgány by takéto opatrenie prijať nemohli, pretože by im to zákon nedovoľoval.

Uvedenú čiastkovú povinnosť (nosiť rúško) by sme zbytočne hľadali v zákone. Je ju však možné podradiť pod niektorú všeobecnejšiu kategóriu. Napr. pod § 48 ods. 4 písm. l) zákona o ochrane verejného zdravia, podľa ktorého Úrad verejného zdravotníctva alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva pri ohrození verejného zdravia, ak v odseku 5 nie je ustanovené inak, nariaďuje opatrenia, ktorými sú: výdaj a používanie špeciálnych osobných ochranných pracovných pomôcok. V kontexte súčasnej situácie nemôžeme rúško považovať za ochrannú pracovnú pomôcku.

UVZ môže nariadiť povinnosť nosiť rúško ako ochrannú pracovnú pomôcku napr. v nejakom výrobnom podniku, či závode, kde slúži na ochranu dýchacích ciest, pred prachom, či popolčekom. Musí tu byť ale priamy súvis s negatívnymi faktormi výrobného procesu (vysoká prašnosť, dym, výpary a pod).

Nosenie rúška obyvateľmi v inej situácii, než vyššie uvedenej, však UVZ nemôže podľa nášho názoru nariadiť.

Mohli by sme však uvedenú povinnosť podriadiť pod § 48 ods. 5 písm. e) zákona o ochrane verejného zdravia, podľa ktorého

Úrad verejného zdravotníctva dáva príslušnému orgánu návrh režimové opatrenia pre obyvateľov ohrozenej alebo zasiahnutej oblasti a na ich odvolanie. Teoreticky by podľa nášho právneho názoru mohlo byť týmto režimovým opatrením aj povinnosť nosiť rúško (v inej situácii než ako ochrannú pracovnú pomôcku pred prachom, či výparmi), čo by znamenalo, že by UVZ musel dať návrh na takéto patrenie príslušnému orgánu, napr. ministerstvu zdravotníctva. Na druhej strane však máme ustanovenie § 5 ods. 4 písm. k) zákona o ochrane verejného zdravia, podľa ktorého Úrad verejného zdravotníctva nariaďuje opatrenia na predchádzanie ochoreniam podľa § 12 a opatrenia pri ohrozeniach verejného zdravia podľa § 48 ods. 4, ak ich treba vykonať v rozsahu presahujúcom územnú pôsobnosť regionálneho úradu verejného zdravotníctva.

Opatrenia na predchádzanie ochoreniam sú okrem iného aj opatrenia na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení.

Podľa § 12 ods. 2 písm. a) zákona o ochrane verejného zdravia sú takýmito opatreniami aj opatrenia na ochranu Slovenskej republiky pred zavlečením prenosných ochorení. Podľa nášho právneho názoru by sme mohli uvažovať nad tým, že povinnosť nosiť rúško extenzívnym výkladom podradíme aj pod toto ustanovenie. Je to však samozrejme diskutabilné. Navyše, v prípade, ak sú predmetom určité obmedzenia, mali by sa tieto vykladať reštriktívne (zužujúco). Toto ustanovenie by sa dalo vykladať aj tak, že ide o ochranu pred zavlečením do SR, nie ak už choroba v SR je. Choroba už bola do SR zavlečená, takže ochrana pred zavlečením je už takpovediac teraz bezpredmetná, a preto nemôžeme právo nariadiť nosiť rúško podriadiť ani pod toto ustanovenie.

 

Záverom

Po dôkladnej analýze relevantných ustanovení si dovoľujeme vysloviť právny názor, že opatrenie č. OLP/7852/2020 zo dňa 29.09.2020 nie je podľa nášho názoru úplne súladné so zákonom.

Citujeme:

„Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky ako príslušný orgán štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva podľa § 5 ods. 4 písm. h) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 355/2007 Z. z.“) z dôvodu pandémie ochorenia COVID-19 nariaďuje podľa § 48 ods. 4 písm. c) a § 48 ods. 5 písm. e) zákona č. 355/2007 Z. z. a § 7, 20 a 25 zákona č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov nasledovné:

 

opatrenie:

Všetkým osobám sa zakazuje s účinnosťou od 1. októbra 2020 od 06:00 hod. do odvolania pohybovať sa na verejnosti v exteriéroch, v priestoroch interiérov budov alebo v prostriedkoch verejnej dopravy bez prekrytia horných dýchacích ciest (nos, ústa) ako je napríklad rúško, šál, šatka, a to s výnimkou:...“

Úrad verejného zdravotníctva uvádza, že nariaďuje podľa § 48 ods. 4 a § 48 ods. 5, lenže podľa § 48 ods. 5 nariaďovať opatrenia nemôže, môže ich len navrhnúť.

Tak ako vláda môže vyhlásiť núdzový stav, ale nemôže vyhlásiť vojnový stav, len jeho vyhlásenie navrhnúť. Ďalej odkazuje na § 7, 20 a 25 zákona o civilnej ochrane obyvateľstva. Tu je však problematickým to, že UVZ pravdepodobne nespadá ani do jednej z kategórie subjektov uvedených v § 7 tohto zákona.

Podľa tohto ustanovenia: Za plnenie úloh civilnej ochrany zodpovedá v rozsahu ustanovenom týmto zákonom vláda, ministerstvá, ostatné ústredné orgány štátnej správy, iné ústredné štátne orgány, okresné úrady, samosprávne kraje, obce, právnické osoby a fyzické osoby; pri plnení týchto úloh spolupracujú v rozsahu ustanovenom týmto zákonom s obdobnými inštitúciami iných štátov.

Podporným argumentom tohto tvrdenia je aj skutočnosť, že podľa § 48 ods. 5 zákona o ochrane verejného zdravia môže UVZ len navrhovať iným príslušným orgánom prijatie opatrení. Sám zákon teda predpokladá, že UVZ nemôže tieto opatrenia v odseku 5 nariadiť, a teda v súvislosti s tým je logické, že UVZ nie je oprávnený subjekt podľa § 7 zákona o civilnej ochrane obyvateľstva, lebo ak by bol, tak by zákon o ochrane verejného zdravia dával UVZ priamu kompetenciu nariadiť opatrenia podľa § 48 ods. 5. Túto mu však nedáva, a teda nie je ani správne, že UVZ odkazuje na § 7 a z tohto ustanovenia chce vyvodzovať svoju právomoc. Tiež nie je jasné, prečo Úrad verejného zdravotníctva odkazuje na § 25.

Zhrnutím vyššie uvedeného by sme radi uviedli, že nejde o snahu spochybňovať postup orgánov štátu, ale skôr o poukázanie na skutočnosť, že aj v takýchto ťažkých časoch, by štátne orgány mali striktne dodržiavať zákon a ísť príkladom. U fyzických a právnických osôb platí prezumpcia znalosti právnych predpisov (každý pozná právo), o to viac by ho mali poznať príslušné orgány. Nejde o to, že by štátne orgány nemohli nariadiť určité opatrenia, ale ak tak robia, nech dbajú na dodržanie zákona. Jeho nedodržanie totiž spôsobí len ďalšie problémy.

Za všetky je možné uviesť len jeden príklad, a to uloženie pokuty. Ak by bola uložená pokuta za nedodržanie tohto opatrenia, dovoľujeme si uviesť, že podľa nášho právneho názoru by nebola uložená v súlade so zákonom a v konečnom dôsledku by malo byť rozhodnutie o jej uložení na podklade tohto opatrenia zrušené.

Tento článok nemá za žiadnych okolností cieľ nabádať obyvateľov k tomu, aby teraz nedodržiavali opatrenia, ktoré majú zamedziť šíreniu choroby. Práve naopak, mali by sme sa navzájom chrániť bezohľadu na to, či je nejaké opatrenie zákonné, či sporné alebo nie. Je totiž nesporným medicínskym faktom, ktorý opakovane potvrdzujú vedecké kapacity, že nosenie rúška je do istej miery účinným spôsobom prevencie pred COVID 19. Je tiež nesporné, že vírus môže prenášať aj osoba, ktorá nemá absolútne žiadne príznaky, a práve tu je o to väčšmi dôležité, aby mala prekryté dýchacie cesty, aby chorobu nešírila. Nikto z nás totiž nevie, či nie je prenášačom tohto ochorenia. Zároveň, ak nosíme rúško chránime aj seba pred prenosom prostredníctvom kvapôčok pri kašľaní, rozprávaní, či kýchaní.

Odhliadnuc od možného, nie celkom so zákonom súladného postupu, je na každom jednom z nás, či sa postaví zodpovedne k tejto situácii a bude chrániť, seba, svoju rodinu a okolie, či už je opatrenie UVZ zákonné alebo nie. Je to podobné ako odporúčanie umývať si ruky. Ak by to UVZ nariadil, hoci by na to nemal právomoc, tiež by pravdepodobne ľudia nenamietali, že si ruky umývať nebudú, pretože je rozhodnutie nezákonné. Umývali by si ich, pretože vedia, že ich to chráni, chráni to ich rodiny a ostatných obyvateľov.

Ak štát chce nariadiť určité povinnosti, mal by to robiť tak, ako mu to ukladá zákon a opatrenia by mal prijímať ten orgánm ktorý je na to oprávnený.

Cieľom tohto článku tak bolo skôr vyjadriť náš právny názor na predmetné opatrenie a vyzvať príslušné orgány, aby dbali na striktné rešpektovanie zákona.

 


Autor
JUDr. Milan Ficek, advokát


Najnovšie články:
4,9 (3.405)
Všetky recenzie
LEXANA - asistentka

Text zprávy
Moje zprava
Text v prvnim tlacitku