Ako "vybabrať" s biologickým otcom?

Otcovstvo sa v zmysle zákona o rodine určuje na základe tzv. domnienok otcovstva. Náš právny poriadok pozná tri domnienky otcovstva, pričom na určenie otcovstva ku konkrétnemu dieťaťu sa postupuje podľa striktného poradia. Inak povedané až keď je vylúčené použitie prvej domnienky otcovstva, je možné otcovstvo určiť podľa druhej domnienky a keď otcovstvo nie je možné určiť ani na základe druhej domnienky postupuje sa podľa tretej domnienky.

Domnienky otcovstva

Prvá domnienka otcovstva spočíva v tom, že za otca dieťaťa sa považuje manžel matky dieťaťa. Podľa § 85 ods. 1 Zákona o rodine Ak sa narodí dieťa v čase od uzavretia manželstva do uplynutia trojstého dňa po zániku manželstva alebo po jeho vyhlásení za neplatné, považuje sa za otca manžel matky. Za otca dieťaťa sa podľa tohto ustanovenia považuje teda napríklad aj bývalý manžel, pokiaľ sa dieťa narodí do 300 dní od rozvodu manželstva. Ak nie je možné otcovstvo určiť podľa prvej domnienky, pristupuje sa k použitiu § 91 ods.1 ZR, teda druhej domnienky, podľa ktorého sa za otca považuje muž, ktorého otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov. Ak nedôjde ani k takémuto určeniu otcovstva, ostáva na jeho určenie tretia domnienka, podľa § 94 ods. 1 a 2 ZR, v zmysle ktorých Ak nedošlo k určeniu otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov, môže dieťa, matka alebo muž, ktorý tvrdí, že je otcom, navrhnúť, aby otcovstvo určil súd. Za otca sa považuje muž, ktorý s matkou dieťaťa súložil v čase, od ktorého neprešlo do narodenia dieťaťa menej ako stoosemdesiat a viac ako tristo dní, ak jeho otcovstvo nevylučujú závažné okolnosti.

Určovanie otcovstva súhlasným vyhlásením (2.domnienkou)

V tomto článku si bližšie rozoberieme postup pri určení otcovstva druhou domnienkou, teda súhlasným vyhlásením rodičov. Otcovstvo je v tomto prípade možné vyhlásiť buď na matrike, alebo pred súdom. Vyhlásenie je prejavom vôle rodiča, ktorého cieľom je označiť konkrétneho muža, ako otca konkrétneho dieťaťa. Obaja rodičia musia označiť za otca toho istého muža, pričom sa nevyžaduje to, aby sa na matriku dostavili naraz. Otcovstvo druhou domnienkou je možné vyhlásiť aj pred súdom, a to formou žaloby na určenie otcovstva, ktorú napríklad podá matka voči mužovi. Ak muž po podanej žalobe pred súdom uzná svoje otcovstvo ide o otcovstvo určené súhlasným vyhlásením rodičov a nie o otcovstvo určené súdom. Súhlasné vyhlásenie rodičov sa využíva najmä v prípade nezosobášených párov.

Súhlasne vyhlásiť otcovstvo môže aj muž, ktorý nie je biologický otec?

Je možné, aby otcovstvo voči dieťaťu uznal muž, ktorý nie je skutočným biologickým otcom dieťaťa? Podľa súčasnej právnej úpravy v SR tu takáto možnosť je.Takýto prípad riešil aj Najvyšší súd SR v konaní sp.zn. 5Cdo/492/2015. V tomto konaní vyslovil názor, k vzniku otcovstva postačuje súhlasné vyhlásenie rodičov bez splnenia akejkoľvek ďalšej hmotnoprávnej podmienky, a to aj v prípade, ak by táto konštrukcia určenia otcovstva nezodpovedala skutočnému stavu rodičovstva a mohla prípadne viesť aj k obmedzeniu práv biologického otca. Ak k dieťaťu matka aj muž, ktorý nie je jeho biologickým otcom súhlasne vyhlásia, že daný muž je jeho otcom, potom vzniká právna domnienka, voči ktorej sa biologický otec v podstate nemá možnosť účinne brániť.

Žaloba biologického otca by bola neúspešná?

Ak by aj biologický otec podal žalobu na určenie otcovstva treťou domnienkou, žalobou by súd zamietol, nakoľko prednosť pred treťou domnienkou (určenie otcovstva na základe rozhodnutia súdu) má domnienka druhá (súhlasné vyhlásenie rodičov), ktorá stále trvá. Podobne by dopadla aj situácia, keby sa biologický otec rozhodol podať žalobu o zapretie otcovstva určeného súhlasným vyhlásením. Aj v tomto prípade by súd žalobu zamietol, pretože biologický otec nemá aktívnu legitimáciu na podanie tejto žaloby, teda nemá zákonné právo podať žalobu. Tú majú totiž len otec určený súhlasným vyhlásením a matka dieťaťa. Je zrejmé, že biologický otec nemá v podstate žiadnu šancu zvrátiť to, že za otca dieťaťa bol určený iný muž. Vyhláseniu otcovstva mužom, ktorý nie je biologickým otcom dieťaťa sa prakticky nedá zabrániť, pretože ani matrika ani súd v prípade určenia otcovstva súhlasným vyhlásením nevykonávajú dokazovanie. Druhá domnienka vychádza z toho, že sa rešpektuje a uprednostňuje slobodná vôľa pred autoritatívnym rozhodnutím súdu. 

Neplatí to však absolútne, čítajte nižšie.

Právo poznať rodičov, je právom dieťaťa a nie biologického otca

Najvyšší súd SR sa vyjadril, že poskytnutie žalobnej možnosti tretím osobám by narušovalo manželské alebo rodičovské vzťahy. Dieťa má podľa č. 7.1 Dohovoru o právach dieťaťa právo poznať svojich rodičov, avšak ide o právo dieťaťa a nie jeho biologického otca. Tohto práva sa preto môže domáhať len dieťa a nie biologický otec prostredníctvom podania žaloby na určenie, resp. zapretie otcovstva. Ak by totiž mohol biologický otec kedykoľvek podať žalobu o zapretie otcovstva proti mužovi, ktorý vyhlásil, že je otcom dieťaťa, išlo by o narušenie najlepšieho záujmu dieťaťa. Dieťa už totiž môže mať s dotyčným mužom vytvorené rodinné väzby a považovať ho za svojho otca a takýto zásah by mohol tieto vzťahy narušiť a spôsobiť tak dieťaťu traumu.

Podať žalobu môže aj dieťa, ak je to v jeho záujme

V Slovenskej republike existuje možnosť, ktorou sa dá docieliť zrušenie takéhoto otcovstva, avšak túto možnosť môže použiť len dieťa. Ide konkrétne o § 96 ods. 1 ZR podľa ktorého Ak je to potrebné v záujme dieťaťa a ak uplynula rodičom dieťaťa lehota ustanovená na zapretie otcovstva, môže súd na návrh dieťaťa rozhodnúť o prípustnosti zapretia otcovstva. V tomto konaní musí byť maloleté dieťa zastúpené kolíznym opatrovníkom.

Ak by sa dieťa v budúcnosti dozvedelo, že muž ktorý voči nemu vyhlásil, že je jeho otcom, nie je jeho skutočným biologickým otcom, mohlo by využiť svoje právo podľa § 96 ods. 1 ZR, požiadať o vyslovenie prípustnosti návrhu na zapretie otcovstva a podať žalobu na jeho zapretie. Tým by sa naplnilo aj jeho právo podľa čl. 7.1 Dohovoru o právach dieťaťa, teda právo poznať svojich rodičov. Je to však právo dieťaťa, nie jeho povinnosť, a preto ho k takémuto postupu a konaniu nemôže nikto nútiť.

Neplatný právny úkon?

K tejto problematike však existujú aj iné právne názory. Napríklad Krajský súd v Nitre vyslovil právny názor, podľa ktorého súhlasné vyhlásenie rodičov je potrebné posudzovať ako dva právne úkony smerujúce nie voči sebe navzájom (ako pri uzavretí zmluvy) ale voči orgánu matriky, resp. súdu. Ako každý právny úkon, aj tento právny úkon je potrebné posudzovať podľa § 37 a nasl. Občianskeho zákonníka. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Názor Najvyššieho súdu 

Najvyšší súd SR,  6 Cdo 224/2016, 31.10.2017:

Tak právna teória ako aj súdna prax nevylučujú možnosť domáhať sa v civilnom konaní určenia neplatnosti súhlasného vyhlásenia rodičov o otcovstve, pokiaľ by neboli náležitosti vyhlásenia právneho úkonu v zmysle § 37 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. splnené, resp. ak obaja vyhlasujúci rodičia vedeli, že muž, ktorý takéto vyhlásenie učinil, nie je jeho biologickým otcom. Žalobca v právnom postavení domnelého otca nemá podľa Zákona o rodine priamu možnosť zaprieť otcovstvo právneho otca, t. j. žalovaného. V prípade konfliktu medzi právnym a biologickým otcom by ale nemala absentovať v právnej úprave možnosť nápravy takéhoto nežiadúceho stavu. Treba preto pripustiť na strane žalobcu možnosť domáhať sa na súde ochrany svojho práva (práva na súkromný a rodinný život) žalobou o určenie neplatnosti tohto právneho úkonu. Ak odvolací súd v danej situácii vyslovil, že v tomto konaní nie je možné riadne a zákonne o takejto žalobe rozhodnúť, odmietol žalobcovi možnosť domáhať sa zákonom stanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, čo je v rozpore s čl. 6 ods. 1 zákona č. 209/1992 Zb. a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Zároveň týmto postupom odvolacieho súdu došlo aj k porušeniu práva žalobcu na relevantné konanie súdu spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). Okrem toho, uvedený záver krajského súdu, a to aj v kontexte jeho podpornej argumentácie, treba považovať za svojvoľný a neudržateľný. Zákon o rodine ako hmotnoprávny predpis totiž nie je špeciálnou právnou úpravou k Občianskemu súdnemu poriadku, ktorý je procesným predpisom. Vzťah týchto právnych predpisov nie je vzťahom špeciálnej právnej úpravy a všeobecnej právnej úpravy a preto záver krajského súdu, že „v opačnom prípade by dochádzalo k obchádzaniu špeciálnej právnej úpravy postupom podľa všeobecnej právnej úpravy“, nemá racionálny základ v interpretácii príslušných ustanovení právnych predpisov. Zákon o rodine v ustanovení § 110 umožňuje podporné použitie ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré sa použijú vtedy, ak Zákon o rodine určitú otázku neupravuje alebo ju upravuje neúplne. Keďže Zákon o rodine otázku platnosti právnych úkonov, akým je aj súhlasné vyhlásenie rodičov o otcovstve, neupravuje, treba potom použiť príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, t. j. možno primerane použiť tiež ustanovenia § 37 ods. 1, § 38 a § 39 zákona č. 40/1964 Zb.

Názor ESĽP

V prípade súhlasného vyhlásenia muža, ktorý nie je biologickým otcom by podľa vyššie uvedeného názoru bolo možné uvažovať o tom, že takéto vyhlásenie by mohlo byť v rozpore s dobrými mravmi. ESĽP zase zastáva názor, podľa ktorého v prípadoch podobných ako je ten, ktorému sa venuje tento článok, ide o porušenie čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv, teda práva na ochranu súkromného a rodinného života. Samozrejme len za predpokladu, že biologický otec mal skutočný záujem na styku s dieťaťom. Ak by sa biologický otec o dieťa nezaujímal, nebolo by možné hovoriť o porušení práva na súkromný a rodinný život.

Autor
JUDr. Milan Ficek, advokát